Komentovanie vojny medzi Izraelom a Hamasom smeruje k straníckym obhajovacím rečiam, riešia sa morálne dôvody za a proti Izraelu. O tomto sa vedie kľúčová, nie však jediná diskusia. Potrebné je aj citovo neprifarbené strategické stanovenie toho, kto vyhrá, a kto prehrá?
Hillel Frisch tvrdí, že Hamas (nazýva ho „malým izolovaným hnutím, ktoré kontroluje malé pásmo“), „veľmi zle odhadol“ situáciu, keď proti sebe postavil egyptskú vládu a vedie vojnu proti Izraelu. V závere uvádza, že Hamas sa dopustil „strategickej samovraždy.“
Je to možné, ale existujú scenáre, podľa ktorých Hamas vyhráva. Khaled Abu Toameh hovorí o silnej a narastajúcej podpore Hamasu na celom Blízkom východe. Caroline Glick ponúka Hamasu dve cesty, ako vyhrať: návrat k predchádzajúcemu stavu vecí, kde Hamas bude naďalej ovládať Pásmo Gazy, alebo dohodu o prímerí, kde zahraničné sily vytvoria medzinárodný monitorovací režim, v ktorom sa budú kontrolovať hranice Pásma Gazy s Izraelom a Egyptom.
Naznačuje to, že hodnotenie vojenských činov Hamasu závisí v prvom rade od rozhodnutí, ktoré budú urobené v Jeruzaleme. Tieto rozhodnutia tvoria spornú otázku, nakoľko výkonné je izraelské vedenie?
Je katastrofálne. Hlboká strategická nekompetentnosť Jeruzalema pokračuje a predstavuje vrchol chybnej politiky od roka 1993, narušila reputáciu, strategické výhody a bezpečnosť Izraela. K tomuto negatívnemu záveru ma priviedli štyri hlavné dôvody.
Prvým je, že problém Pásma Gazy vytvoril tím, ktorý má v rukách kontrolu nad Jeruzalemom. Jeho vodca premiér Ehud Olmert v roku 2005 nezabudnuteľným spôsobom objasnil unilaterálny odsun Izraelčanov z Pásma Gazy: „My (Izraelčania)sme unavení z bojovania, sme unavení z toho, že musíme byť statoční, sme unavení z vyhrávania, sme unavení z porážania našich nepriateľov.“
Olmert hral rozhodujúcu úlohu v (1) iniciovaní odsunu z Pásma Gazy, ktorý ukončil kontrolu teritória izraelskými obrannými silami a (2) ukončení izraelskej kontroly nad hranicami medzi Pásmom Gazy a Egyptom. Toto druhé, menej spomínané rozhodnutie umožnilo Hamasu vybudovať tunel do Egypta, prevážať materiál a vystreľovať rakety na Izrael.
Po druhé, Olmert so svojimi kolegami zlyhal vo svojej odpovedi na raketové útoky a ostreľovanie mínometnými granátmi. Hamas od roku 2005 doteraz vyslal na Izrael viac ako 6 500 rakiet. Je neuveriteľné, že Izrael vydržal v priebehu troch rokov takmer osem útokov denne. Prečo? Zodpovedná vláda by mala už na prvú raketu reagovať spôsobom casus belli (dôvod k vojne) a odpovedať ihneď.
Po tretie, komisia francúzskeho parlamentu uverejnila v polovici decembra dôležitú technickú správu, v ktorej stanovila, že „neexistujú viac pochybnosti“ o vojenských cieľoch iránskeho nukleárneho programu, a že tento začne prebiehať v priebehu 2-3 rokov.
V posledných dňoch Bushovej vlády, keď je súčasný prezident už takmer za dverami a novozvolený prezident ešte nie je dnu, sa ponúka jedinečný moment na chopenie sa vecí. Prečo Olmert plýtval možnosťami na konfrontáciu s relatívne triviálnym nebezpečenstvom, ktoré predstavuje Hamas, a nevenoval sa radšej existenčnej hrozbe iránskeho nukleárneho programu? Táto nedbalosť má potenciálne strašnú odozvu.
A nakoniec, zdá sa, že cieľom Olmertovej vlády v tejto vojne s Hamasom je oslabenie Hamasu a posilnenie Fatahu, aby mohol Mahmúd Abbás opätovne prevziať kontrolu nad Pásmom Gazy a znovu odštartovať diplomatické vzťahy s Izraelom. Michael B. Oren a Yossi Klein Halevi zachytili túto myšlienku v nedávno uverejnenom článku „Palestínčania potrebujú, aby vyhral Izrael: Ak príde Hamas znovu s terorom, bude s mierovým procesom koniec.“
Horké skúsenosti však robia túto teóriu neplatnou. Po prvé, Fatah preukázal rozhodný nepriateľský úmysel eliminovať židovský štát. Ďalej, samotní Palestínčania odmietli Fatah vo voľbách v roku 2006. Narúša to dôveryhodnosť, ktorú by ešte niekto mohol mať voči Fatahu ako „mierovému partnerovi.“ Jeruzalem by mal radšej uvažovať kreatívne o iných scenároch, snáď o mojom, týkajúcom sa navrhnutia riešenia "no-state solution" (žiadneho štátu) vládam Jordánska a Egypta.
Ešte hrozivejšia než Olmertova nespôsobilosť je skutočnosť, že v izraelských voľbách, ktoré sa majú konať o mesiac, budú proti sebe stáť traja kandidáti rovnakej sorty. Dvaja z nich (minister zahraničných vecí Tzipi Livni a minister obrany Ehud Barak) sú v súčasnosti jeho hlavnými zástupcami, zatiaľ čo ďalší dvaja (Barak a Benjamin Netanjahu) vo svojich predchádzajúcich premiérskych funkciách zlyhali.
Ak sa pozrieme na Olmerta a jeho potenciálnych následníkov, prichádza najhoršia správa zo všetkých, a to, že nikto z vrcholového stupňa politického života Izraela neformuluje imperatív víťazstva. Z tohto dôvodu považujem Izrael za stratený štát, štát, ktorý je plný talentov, energie a riešení, ale chýba mu vedenie.
