Dve udalosti, ktoré sa odohrali začiatkom tohto mesiaca rekapitulujú odlišné pohľady na činy Georga W. Busha na Blízkom východe.
Jednou z nich bolo, keď sám Bush predniesol rozlúčkový prejav, kde vyhlásil, že „Blízky východ je v roku 2008 slobodnejším, sľubnejším a nádejnejším miestom, než tomu bolo v roku 2001.“ Druhou udalosťou bolo, keď iracký žurnalista Muntadar al-Zaidi vyjadril neúctu a odmietnutie tým, že počas prejavu tohto amerického prezidenta v Bagdade hodil doňho topánku s výkrikom „Toto je bozk na rozlúčku! Pes! Pes!“
Iróniou je, že Zaidiho obrovská drzosť potvrdila Bushovo poukázanie na väčšiu slobodu. Odvážil by sa hádzať topánky do Saddáma Husajna?
Mám rád Busha a zmýšľam o ňom dobre, ale kritizoval som jeho odpoveď na radikálny islam od roku 2001, jeho arabsko-izraelskú politiku od roku 2002, jeho politiku voči Iraku od roku 2003 a jeho demokratickú politiku od roku 2005. V roku 2007 a 2008 som kritizoval nedostatky jeho snáh týkajúcich sa Blízkeho východu.
Dnes nesúhlasím s jeho vyhlásením, že Blízky východ je nádejnejší a sľubnejší než v roku 2001. Uveďme si niektoré skutočnosti, ktoré sa vyvíjali negatívne:
- Irán už takmer vybudoval nukleárne zbrane a zdá sa, že plánuje zničujúci útok proti Spojeným štátom s použitím zbraní s elektromagnetickým impulzom.
- Pakistan je na ceste k tomu, aby sa stal ničomným nukleárne vyzbrojeným islamistickým štátom.
- Ceny ropy dosiahli vôbec najvyššiu úroveň, len recesia spôsobená Spojenými štátmi mala za následok ich prudký pokles.
- Turecko sa z najvernejšieho spojenca zmenilo na jednu z najviac anti-americkú krajinu na svete.
- Irak zostáva albatrosom (alebo párom topánok?) okolo amerického krku, navaľujúc naň vysoké výdavky, smrteľné obete a obrovský potenciál nebezpečenstva.
- Odmietanie existencie Izraela ako židovského štátu sa stáva stále viac rozšírené a zhubné.
- Rusko sa opäť stalo nepriateľskou silou v regióne.
- Demokratické snahy sa zrútili (Egypt), zvýšil sa islamistický vplyv (Libanon), alebo sa pripravila cesta k tomu, aby islamisti získali moc (Gaza).
- Doktrína prevencie bola zdiskreditovaná.
Dva Bushove úspechy, Irak bez Saddáma Husajna a Líbya bez zbraní hromadného ničenia ťažko vyvážia tieto zlyhania.
Nie je prekvapujúce, že Bushovi kritici podrobujú jeho činy. Dobre, ale keď teraz majú znovu v rukách volant, ako presne chcú dať do poriadku americkú politiku voči Blízkemu východu?
Jeden pohľad predstavuje Restoring the Balance: A Middle East Strategy for the Next President (Znovunastolenie rovnováhy: Blízkovýchodná stratégia pre budúceho prezidenta), obrovská štúdia, ktorú vydali dve ťažké váhy, Brookings Institution (založený v roku1916) a Council on Foreign Relations (založený v roku1921). Restoring the Balance je vyvrcholením 18 mesiacov trvajúceho úsilia a zahŕňala 15 výskumných pracovníkov, 2 koeditorov (Richard Haass a Martin Indyk), útočisko v Rockefellerovom konferenčnom centre, mnohonásobné cesty za zisťovaním skutočností a malú armádu organizátorov a manažérov.
Čitateľovi udrú do očí dva závažné nedostatky. Po prvé, napriek tomu, že kniha pokrýva šesť tém (arabsko-izraelský konflikt, Irán, Irak, protiterorizmus, rozširovanie nukleárnych zbraní a politický a ekonomický vývoj), jej odborníci nemajú takmer nič čo povedať o islamizme, tej najnaliehavejšej ideologickej výzve našich čias, ani o iránskom budovaní nukleárnych zbraní, tomu najnaliehavejšiemu vojenskému nebezpečiu našich čias. Darí sa im tiež vyhýbať sa takým témam ako je Turecko, Saudská Arábia, arabskému odmietaniu Izraela, ruskému nebezpečiu a transferu bohatstva do štátov exportujúcich energie.
Po druhé, štúdia ponúka defetistické politické odporúčania. „Dajte Hamas do zovretia“, radí Steven A. Cook a Shibley Telhami, zastávajúc názor, že teroristická organizácia má byť začlenená do palestínskej vlády národnej jednoty a donútená k akceptovaniu neblahého mierového plánu Abdullah Plan of 2002. Ťažko si možno predstaviť politický návrh, ktorý by bol v arabsko-izraelskom konflikte ešte viac kontraproduktívny.
K téme Iránu odmietajú Suzanne Maloney a Ray Takeyh americký útok proti iránskej nukleárnej infraštruktúre, ako aj politiku z pozície sily. Namiesto toho v rámci ďalej vedúcej „paradigmickej zmeny“nabádajú k dohode s Teheránom, uznaniu „niektorých neprijateľných skutočností“ (ako je narastajúca moc Iránu) a vytvoreniu „rámca pre reguláciu“ iránskeho vplyvu.
Ako naznačujú tieto príklady, preniká knihou Restoring the Balance duch slabosti a ústupčivosti. Čo sa stalo so sľubovanou silnou podporou amerických záujmov?
Ak aj očakávame, že Obamova administratíva bude ignorovať takúto zúfalú zjednodušenú ideu, musíme sa obávať, že myšlienky Brookings-CFR budú v nasledujúcich rokoch dominovať. Ak by tomu tak bolo, budú Bushove činy, akokoľvek neadekvátnymi sa zdajú byť dnes, znamenať v porovnaní s činmi jeho následníka skvelý výkon.
