Je typické, že obete postihnuté zverstvami, ktoré páchajú teroristi, zažívajú strach, týranie, hrôzu a vraždy, jačanie sirén, rozmiestňovanie sniperov a masakre v uliciach. Takto to bolo aj v prípade, ktorý sa nedávno odohral v Bombaji (premenovaný na Mumbaí), kde bolo zavraždených 195 osôb a 300 bolo zavraždených. Pre skutočný cieľ islamistického teroru, ktorým je svet ako celok, táto skúsenosť znamenala ohromenie, obrannú a oprávnenú vzburu, odpor a šok.
 Jediný z teroristov v Mumbaí, ktorý zostal nažive, Ajmal Amir Kasab, v akcii. |
Ak uvažujeme o najpublikovanejších epizódach islamského teroru proti Západniarom počínajúc 11. septembrom – útokom na Austrálčanov v Bali, Španielov v Madride, Rusov v Beslane a Britov v Londýne – objavuje sa dvojitý model – jasanie moslimov a odmietanie Západniarov. Rovnaká tragédia sa opakuje, len so zmenenými menami.
Moslimská eufória: Útok v Mumbaí vyvolal príležitostné odsúdenie, umlčal oficiálnu ľútosť a hojnosť neoficiálneho entuziazmu. Ako uvádza Israel Intelligence Heritage & Commemoration Center, vlády Iránu a Sýrie využili túto udalosť „útočením na Spojené štáty, Izrael a sionistické hnutie, predstavujúc ich ako zodpovedných za terorizmus v Indii a všeobecne vo svete.“ Webová stránka al-Džazíry bola zaplavená komentármi typu „Allah, veľké víťazstvo moslimov. Allah, veľké víťazstvo džihádu“ a „Zavraždenie židovského rabína a jeho manželky v židovskom centre v Mumbaí je správou, ktorá hreje srdce.“
Takýto prejav nadradenosti a náboženského fanatizmu, zdokumentovanej celosvetovej akceptancie teroru medzi moslimami, pre nás už nemôže byť prekvapením. Napríklad Pew Research Center for the People & the Press uskutočnil na jar roku 2006 prieskum postojov, "The Great Divide: How Westerners and Muslims View Each Other." (Veľká priepasť: Ako Západniari a moslimovia nazerajú na seba navzájom). Prieskumu sa zúčastnilo tisíc osôb v každej z desiatich moslimských populácií a zistilo sa, že existuje nebezpečne vysoká proporcia moslimov, ktorí príležitostne ospravedlňujú samovražedné bombové atentáty: 13 percent v Nemecku, 22 percent v Pakistane, 26 percent v Turecku a 69 percent v Nigérii.
Desivý je i podiel tých, ktorí vykazovali určitý stupeň dôvery voči Usámovi bin-Ládinovi: 8 percent v Turecku, 48 percent v Pakistane, 68 percent v Egypte a 72 percent v Nigérii. Ako som uviedol v závere svojho prehľadu o prieskume (a 2006 review of the Pew survey) „Tieto znepokojujúce čísla naznačujú, že terorizmus páchaný moslimami má hlboké korene a zostáva nebezpečím pre roky, ktoré prídu.“ Jasný záver, však?
Odmietanie Západniarov: Nie. Skutočnosť, že teroristické ryby plávajú v pohostinnom moslimskom mori sa takmer stráca uprostred západného politického, žurnalistického a akademického bľačania. Či už to nazveme politickou korektnosťou, multikulturalizmom alebo sebaaverziou, akokoľvek to nazveme, táto mentalita produkuje sebaklam a váhavosť.
Terminológia odhaľuje toto odmietanie. Keď ide o zásah proti samotnému džihádistovi, politici, uplatňovatelia zákona a médiá spojili sily a popierajú dokonca skutočnosť terorizmu. A ak aj všetci musia pripustiť teroristickú povahu útokov, aké sa odohrali v Mumbaí, pedantistický establišment sa spája s cieľom vyhnúť sa obviňovaniu teroristov.
Túto vyhýbavosť som dokumentoval v prehľade dvadsiatich (!) eufemizmov, ktoré tlač vyniesla na svetlo, aby popísala islamistov, ktorí zaútočili na školu v Beslane v roku 2004: aktivisti, násilníci, útočníci, bombardéri, uchvatitelia, komandá, kriminálnici, extrémisti, bojovníci, skupiny, gerily, banditi, väznitelia rukojemníkov, vzbúrenci, únoscovia, militanti, páchatelia, radikáli, rebeli a separatisti – všetko, len nie teroristi.
A ak je pomenovanie terrorista nezdvorilé, adjektíva ako islamista, islamský a moslimský sa stávajú nevysloviteľné. Môj blog nazvaný "Not Calling Islamism the Enemy" (Nenazývanie islamizmu nepriateľom) poskytuje hojnosť príkladov takéhoto vyhýbania sa, spolu s jeho motívmi. Stručne, tí, ktorí by nahradili pomenovanie Vojna proti teroru názvom Celosvetový boj za bezpečnosť a pokrok sa domnievajú, že tento linguistický gambit vyhrá nad moslimskými srdcami a mysľami.
Po udalostiach v Mumbaí venujú analytici ako Steven Emerson, Don Feder, Lela Gilbert, Caroline Glick, Tom Gross, William Kristol, Dorothy Rabinowitz, a Mark Steyn znovu pozornosť rozličným aspektom tohto bezvýsledného linguistického správania, Emerson s horkosťou prichádza k záveru, že „po viac ako 7 rokoch, ktoré uplynuli od 11. septembra, môžeme teraz dospieť k záveru: Islamistickí teroristi vyhrali naše srdcia a naše mysle.“
Čo nakoniec vyburcuje Západniarov z ich strnulosti, aby pomenovali nepriateľa a vyhrali víťaznú vojnu? Len jedna vec sa zdá byť pravdepodobná: masívne úmrtia, povedzme 100 000 obetí spôsobené jediným úderom zbraní hromadného ničenia. Ešte predtým však, ako sa zdá, pomaly zaspí väčšia časť Západu, ktorá spokojne vyvíja defenzívne opatrenia proti pestro pomenovávaným „aktivistom“.
