Podľa Hamas vs. Fatah: The Struggle for Palestine (Hamas verzus Fatah: Boj o Palestínu)
by Jonathan Schanzer
Palgrave Macmillan, 2008. 256pp. $26.95
Nejednotnosť medzi Palestínčanmi si vo všeobecnosti nezískava pozornosť, ktorú si zaslúži, ako na to poukazuje Jonathan Schanzer vo skvelej akademickej a žurnalistickej reportáži o arabsko – izraelskom konflikte. Namiesto toho dominuje oficiálna, propagandistická a chybná stranícka línia. Citujúc Rashida Khalidi, bývalého predstaviteľa Palestine Liberation Organization (Organizácie za oslobodenie Palestíny), ktorý teraz prednáša na Columbia University,[i] existuje „jednotná palestínska identita“. Palestínčania sú ako jeden – bodka, koniec, niet viac čo dodať.
Takéto simplicistické ponímanie bez vzťahu k histórii široko dominuje v tom, ako outsideri vnímajú Palestínčanov, takmer vylučujúc ďalšie odtiene analýz, a stranícka línia postihuje celú históriu konfliktu – obdobie pred rokom 1948,[ii] rozkvet pan-arabizmu, vytvorenie Organizácie za oslobodenie Palestíny a špeciálne obdobie dvadsiatich rokov od 1987 do 2007, čomu venuje pozornosť Schanzer na nasledujúcich stránkach. Ako uvádza, „Zatiaľ čo americké médiá hlavného prúdu venovali prílišnú pozornosť násiliu medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi, ‘ďalšiemu vyčerpávajúcemu boju o Palestínu', medzi Fatahom a Hamasom sa v amerických médiách venuje len malá, takmer žiadna pozornosť.“
Palestínčanov rozdeľujú mnohé odlišnosti – moslimovia a kresťania, rozdiely medzi mestami a dedinami, usadenými a kočujúcimi, bohatými a chudobnými, rozdiely medzi regiónmi – ale Schanzer, ktorý je mimoriadne talentovaným historikom moderného Blízkeho východu, tu stanovuje povahu, rozsah a dôležitosť dvoch druhov špecifického vnútro- palestínskeho napätia: primárneho, ktorým je boj medzi Fatahom a Hamasom, ktorý má najakútnejší a priamy politický význam, a sekundárneho, ktorým je dichotómia medzi Západným brehom a Pásmom Gazy.
Hamas versus Fatah načrtáva históriu vzťahov dvoch skupín od vzniku Hamasu koncom roku 1987 až po dobytie Pásma Gazy v júni 2007, a skúma dôsledky tohto nepriateľského, ťažko pochopiteľného vzťahu. Súhrnom, Schanzer načrtáva simultánne posilňovanie Hamasu počas tohto obdobia. Do roku 2008 bol vodca Fatahu Mahmúd Abbás oslabený, „rovnako ako prezident v sídle Muqata v Ramalláhu,“ zatiaľ čo Hamas dohliada na Pásmo Gazy, vyhráža sa uchopením moci na Západnom brehu, vysiela stovky rakiet do Izraela,[iii] a dokonca vyzýva egyptskú vládu.[iv]
Tento dramatický posun v úspechoch možno pripísať rôznym faktorom, ale snáď najviac skutočnosti, že zatiaľ čo Fatah Jásira Arafata robil všetko pre všetkých Palestínčanov, reprezentuje Hamas koherentné hnutie, s pevnými názormi a špecifickými cieľmi. Stále znovu Schanzer demonštruje, ako disciplína a ciele dodávajú Hamasu ostrosť proti korupčnému a neorganizovanému Fatahu.
Palestínska sebadeštrukcia, či už je prehliadaná, alebo nie, sa radí k hlavným záujmom zahraničnej politiky Spojených štátov, najmä od roku 1993, keď Washington spojil svoj osud s Jásirom Arafatom, Fatahom a Organizáciou za oslobodenie Palestíny, znovu dúfajúc, že podpora Západu by mohla transformovať revolučné hnutie, dlho spojené so Sovietskym zväzom, do dobrej vládnej inštitúcie a usilovanie o status quo.
Táto nádej okrem mnohých koncepčných chýb zahŕňa aj skutočnosť, že venuje príliš málo pozornosti búrlivému súpereniu medzi Fatahom a Hamasom od roku 1987 o podporu palestínskej ulice, súpereniu, ktoré dohnalo Fatah k tomu, že ho vnímali ako niekoho, kto nebude zaobchádzať s Izraelom láskavo, ale rovnako agresívne antisionisticky ako Hamas. Keďže Fatah viedol rozhovory s následnou izraelskou vládou a musel vydať jemný signál Izraelu a západným médiám, vydala organizácia dôsledné pevné stanovisko. To však americkí (a izraelskí) určovatelia politiky odmietali ako príležitostný obrat s hlbokými a stálymi následkami, stačí povedať, že počet palestínskych stúpencov akceptovaniam Izraela ako židovského štátu sa od opojných dní v roku 1993 neustále znižoval až k číslu, ktoré dnes reprezentuje len pätinu národa.
Schanzer tiež dokumentuje náklady na politiku nedbalosti Spojených štátov voči fitna (arabský výraz pre „vnútorný rozvrat“). Ako prvé, vedie to k nesprávnemu pochopeniu palestínskeho rozpoloženia v období, ktoré viedlo k voľbám v januári 2006, čo zapríčinilo, že Washington ich podporoval v šťastlivom očakávaní, že jeho favorit, Fatah vyhrá. Keď nadišli voľby, zdrvujúce víťazstvo Hamasu nad Fatahom prišlo ako šok. Ďalej, začiatkom roka 2007 to, čo Schanzer nazýva „relatívne slabou pozornosťou amerických médií“ boju medzi Fatahom a Hamasom znamenalo, že júnové dobytie Pásma Gazy Hamasom predstavovalo pre Bushovu administratívu ďalšie prekvapenie. Stručne zhrnuté, tí, ktorí boli zodpovední za americké záujmy, neočakávali, ani sa nepripravili na dve klimatické udalosti, ktoré nastali po tom, ako Hamas uchopil moc, situácia, ktorá je rovnako zahanbujúca ako poučná. Takéto obmedzené chápanie problémov vždy garantuje ťažké politické chyby.
Prečo bol tento subjekt z daného rozsahu vnútro-palestínskych rozdielov a ich významu tak tvrdo ignorovaný? Schanzer rozumne stojí bokom od tejto citlivej témy, ale mali by sme sa aspoň zmieniť o tom, čo drží výskumníkov bokom od tejto témy. Myslím, že to reflektuje skutočnosť, že len málo akademikov sa v skutočnosti zaujíma o Palestínčanov. Venujú skôr nadmernú pozornosť tejto malej a neznámej populácii z iného hľadiska, pretože predstavuje vhodný a silný nástroj na poškodenie Izraela.
Organizácie sa snažia kritizovať Izrael každým ťahom[v] , čím sa štandardne stávajú majstrami drobných palestínskych problémov. V nádherných detailoch dokumentujú vzorové obyvateľstvo, dopravu na Západnom brehu, vodné a elektrické siete v Pásme Gazy, prekážky pri snahách dostať sa na sväté miesta v Jeruzaleme. Tento zámer ukázať Izrael v zlom svetle musí podporovať Palestínčanov v bezdôvodnom vyhlasovaní masových popráv, mučení, neuznávaní medicínskych služieb – toto si však nemožno mýliť so skutočnými obavami o Palestínčanov. A nevedie to ani k pochopeniu ich života.
Radosť mi robí najmä to, že autor uskutočnil niektoré zo svojich počiatočných výskumov pre svoju štúdiu v čase, keď pôsobil v Middle East Forum, výskumnom ústave, ktorý riadom, najmä svoje štúdie o vzťahu Fattah verzus Hamas,[vi] o komparatívnych palestínskych vzburách,[vii] a o rozdelení Pásma Gazy a Západného brehu.[viii] Táto posledná diskusia, spracovaná v kapitole 11, poskytuje mimoriadne hodnotný prehľad mnohých a narastajúcich rozdielov medzi „dvoma Palestínami“, subjekte, o ktorom neexistuje v angličtine okrem diela Jonathana Schanzera takmer nič.
Mnohé knihy o arabsko-izraelskom konflikte postupujú vychodenou cestičkou. Hamas versus Fatah poskytuje originálnu analýzu kľúčovej témy.
Poznámky:
i. Asaf Romirowsky and Jonathan Calt Harris, "Arafat Minion as Professor," Washington Times, July 9, 2004.
ii. For a recent and notable exception, see Hillel Cohen, Army of Shadows: Palestinian Collaboration with Zionism, 1917–1948 (Los Angeles: University of California Press, 2008).
iii. Izz al-Din Al-Qassam Brigades Web site, "In January 2008 Al Qassam Brigades fired 540 rocket and missile and killed two Zionists," February 2, 2008.
iv. Cable News Network, "'Dozens Hurt' in Gaza Border Clashes," January 27, 2008.
v. An excellent case study of this phenomenon can be found in Erik R. Nelson and Alan F. H. Wisdom, Human Rights Advocacy in the Mainline Protestant Churches (2000–2003) (Washington, DC: Institute on Religion & Democracy, 2004).
vi. Jonathan Schanzer, "The Challenge of Hamas to Fatah," Middle East Quarterly (Spring 2003).
vii. Jonathan Schanzer, "Palestinian Uprisings Compared," Middle East Quarterly (Summer 2002).
viii. Jonathan Schanzer, "A Gaza-West Bank Split? Why the Palestinian Territories Might Become Two Separate States," Middle East Intelligence Bulletin (July 2001).
