Po Hitlerovi sa politika ustupovania diktátorom - Winston Churchill ju zosmiešňujúcim spôsobom prirovnával ku kŕmeniu krokodíla, pričom dúfame, že nás zožerie ako posledných - zdala byť navždy zdiskreditovaná. Predsa len sa však táto politika mohla tešiť z niekoľkých úspechov a zostáva lákavou i dnes pri zaobchádzaní s Iránskou islamskou republikou.
Akademici už dlho diskutujú o otázke zľahčujúceho hanobenia politiky ústupkov. Už v roku 1961 ospravedlňoval A.J.P. Taylor z Oxfordu snahy Nevilla Chamberlaina, zatiaľ čo Christopher Layne z Texas A&M dnes tvrdí, že Chamberlain „urobil s kartami, ktoré mal v rukách, to najlepšie, čo mohol.“ Politológ z UCLA Daniel Treisman konštatuje, že všeobecné zaznávanie politiky ustupovania je „príliš tvrdé“, zatiaľ čo jeho kolega z University of Florida Ralph B.A. Dimuccio ho nazýva „simplicistickým“.
 Neville Chamberlain chybne deklaroval "mier pre náš čas" 30. septembra 1938. |
Od obdobia premiéra William Gladstona až do svojho zdiskreditovania koncom 30. rokov bola podľa Kennedyho politika ustupovania „absolútne rešpektovateľným“ pojmom, a dokonca „mimoriadnou britskou formou diplomacie,“ ktorá sa dobre hodila k charakteru krajiny a okolnostiam. Kennedy zistil, že politika má štyri kvázi permanentné základy, všetky plne použiteľné pre dnešné Spojené štáty:
- Morálny: Po evengelistickom hnutí, ktoré sa začiatkom devätnásteho storočia prehnalo Anglickom, obsahovala britská zahraničná politika silné snahy o to, aby sa spory riešili nestranne a nenásilne.
- Hospodársky: Ako celosvetový vedúci obchodník mala Veľká Británia vitálny národný záujem o to, aby sa vyhla narušeniu obchodných vzťahov, pretože v opačnom prípade by utrpela neprimerané straty.
- Strategické: Britská celosvetová ríša bola veľmi rozsiahla (čím sa stávala podľa Josepha Chamberlaina „unaveným titanom“). Preto musela svoje bitky starostlivo zvažovať, robiť kompromisy smerom k akceptovateľnému a rutinnému spôsobu vysporiadavania sa s problémami.
- Vnútropolitický: Rozšírenie volebného práva znamenalo, že verejná mienka sa stala narastajúcim faktorom pri prijímaní rozhodnutí, a verejnosť nestála o vojny, najmä o tie nákladné.
Výsledkom bolo, že Londýn, so zriedkavými výnimkami, sledoval zahraničnú politiku, ktorá bola „pragmatická, zmierlivá a rozumná.“ Znovu a znovu vedúci predstavitelia štátu zisťovali, že „mierové riešenie sporov je pre Britániu omnoho výhodnejšie ako hľadanie východiska vo vojne.“ Politika ústupkov obzvlášť ovplyvňovala britskú politiku voči Spojeným štátom (napríklad vo vzťahu k Panamskému kanálu, hraniciam s Aljaškou, k Latinskej Amerike a sféram vplyvu Spojených štátov) a wilhelmovskému Nemecku (návrh „námorných prázdnin, koloniálne ústupky, rezervovanosť vo vzťahoch s Francúzskom).
Kennedy posudzoval túto politiku pozitívne, pretože desaťročia prospešne riadila zahraničné vzťahy najmocnejšieho štátu na svete a „zahŕňala množstvo jemných aspektov britskej politickej tradície.“ I keď snáď nešlo o brilantný úspech, politika ustupovania umožnila Londýnu prispôsobiť sa expandujúcemu vplyvu jeho ne-ideologických rivalov, a to Spojených štátov a cisárskeho Nemecka, pri ktorých sa všeobecne dalo počítať s tým, že budú akceptovať ústupky bez toho, že by sa popálili. Tým sa všeobecný úpadok Veľkej Británie mierne spomalil.
V období po roku 1917 a po boľševickej revolúcii však snahy obmäkčiť ideologicky hnaného nepriateľa – Hitlera v 30. rokoch, Brežneva v 70. rokoch, Arafata a Kim Jong-II v 90. rokoch 20. storočia a v súčasnosti Chomejního a Ahmadínedžáda – zlyhali. Tieto ideológie využívajú ústupky a podvodne ponúkajú službu za službu, ktorú však nemienia vyplniť. Prechovávajú ašpirácie na celosvetovú hegemóniu, preto nemôžu ustupovať. Ústupky voči nim sa v skutočnosti rovnajú kŕmeniu krokodíla.
Akokoľvek nefunkčným je ustupovanie v súčasnosti, trvalo oslovuje modernú západnú dušu a nevyhnutne sa objaví, ak budú demokratické štáty čeliť agresívnym ideologickým nepriateľom. Napríklad pokiaľ ide o Irán, George W. Bush mohol statočne odsudzovať „falošný komfort politiky ústupkov, ktorá bola históriou opakovane diskreditovaná,“ ale Michael Rubin, redaktor Middle East Quarterly správne rozoznáva v realite americkej politiky, že „Bush teraz uskutočňuje politiku ustupovania voči Iránu.“
V zhrnutí, politika ustupovania je stará jeden a pol storočia, mohla sa tešiť niekoľkým úspechom, a stále pretrváva. Ideologickým nepriateľom však treba uvedomele odporovať, aby sme neignorovali tragickú lekciu 30., 70. a 90. rokov. A aby sa neopakovala.
