Pokiaľ ide o boj štátu proti neštátnemu nepriateľovi, existuje rozšírený dojem, že štát je odsúdený k nezdaru.
V roku 1968 vyhlásil Robert F. Kennedy, že víťazstvo vo Vietname bolo „pravdepodobne nad naše chápanie,“ a vyzýval k mierovému usporiadaniu. V roku 1983 napísal Shahram Chubin, že Sovieti boli v Afganistane zapletení do „nevyhrateľnej vojny.“ V roku 1992 sa americkí predstavitelia vyhli zasiahnutiu v Bosne v obavách pred zamiešaním sa do stáročia trvajúceho konfliktu. V roku 2002 americký generál vo výslužbe Wesley Clark vykreslil americké úsilie v Afganistane ako nevyhrateľné. V roku 2004 povedal prezident George W. Bush o vojne proti teroru, „nemyslím si, že by ste ju mohli vyhrať.“ V roku 2007 Winogradova vyšetrovacia komisia usúdila, že vojna Izraela voči Hizballáhu je nevyhrateľná.
Omnoho viac ako pri ktorejkoľvek inej nedávnej vojne sa na úsilie spojencov v Iraku nazeralo ako na určitú porážku, najmä v období rokov 2004-2006. Bývalý minister zahraničných vecí Henry A. Kissinger, bývalý britský minister Tony Benn aj bývalý mimoriadny veľvyslanec James Dobbins ju nazvali nevyhrateľnou. Tieto názory sa odzrkadlili v Baker-Hamiltonovej Iraq Study Group Report. Okrem iných aj vojenský analytik David Hackworth explicitne prirovnával Irak k Vietnamu: „Tak ako vo Vietname, môžete aj v Iraku veľmi ľahko padnúť do prepadliska, zdá sa však, že je rovnako ťažké sa z neho dostať.“
Zoznam „nevyhrateľných vojen“ pokračuje ďalej, a obsahuje napríklad protipovstania v Srí Lanke a v Nepále. Izraelský generálmajor vo výslužbe Yaakov Amidror uvádza, že „základom všetkých týchto analýz, “je predpoklad, že „protipovstalecké kampane nevyhnutne prerastú do vleklých konfliktov, ktoré nevyhnutne stratia politickú podporu.“
Amidror však s týmto tvrdením nesúhlasí. V štúdii, ktorú nedávno uverejnil Jerusalem Center for Public Affairs pod názvom Winning Counterinsurgency War: The Israeli Experience (Zvíťaziť v protipovstaleckej vojne: Izraelská skúsenosť), presvedčivo argumentuje, že štáty môžu zvíťaziť nad neštátnymi činiteľmi.
Táto diskusia má veľmi veľký význam, pretože ak majú pravdu pesimisti, západné sily sú odsúdené na prehru vo všetkých súčasných i budúcich konfliktoch nezahŕňajúcich konvenčné sily (myslia sa tým lietadlá, lode a tanky). S perspektívou budúcich povstaní vo svete by budúcnosť vyzerala byť bezútešná, a to aj v rámci samotného Západu. Mohli by sme sa len triasť od hrôzy pri pomyslení pri perspektíve intifády v izraelskom štýle, povedzme v Spojených štátoch. Zhodou okolností prišli minulý týždeň z Austrálie správy o islamistickej skupine vyzývajúcej k „lesnému džihádu“, k masívnym požiarom v tejto krajine.
Víťazstvo nad povstaniami je podľa Amidrora možné, nebude však jednoduché. Na rozdiel od zdôrazňovania dimenzií vojenských síl a arzenálu v tradičných vojnách postuluje štyri podmienky porážky povstaní, ktoré majú väčšinou politický charakter. Dve z nich sa týkajú štátu, kde musí vedenie štátu:
- Pochopiť a akceptovať politickú a verejnú výzvu spojenú s bojujúcimi povstalcami.
- Oceňovať životne dôležitú úlohu spravodajskej služby, investovať do nej a vyžadovať od armády, aby ju efektívne využívala.
Ďalšie dve podmienky sa týkajú protipovstaleckých operácií, ktoré musia:
- Izolovať teroristov od neteroristickej občianskej populácie.
- Kontrolovať a izolovať teritóriá, v ktorých teroristi žijú a bojujú.
Ak sa budú tieto smernice úspešne dodržiavať, výsledkom nebude ceremónia podpisovania ani slávnostná prehliadka, ale niečo omnoho subtílnejšie – to, čo Amidror nazýva „dostatočným víťazstvom“, ale ja tomu hovorím „dostatočná kontrola“. Amidror tým myslí výsledok, ktorý „nebude plodiť roky pokoja, skôr sa dosiahne len ‘kľud ako následok potlačenia', vyžadujúci investície nepretržitého úsilia na jeho uchovanie.“ Ako príklad Amidror uvádza britské úspechy v Severnom Írsku a španielske úspechy týkajúce sa Baskov.
Ak budú prijaté tieto podmienky, hovorí Amidror, začne sa „ťažká, komplexná, zdrvujúca tvrdá vojna, bez zástav a trumpiet.“ Táto vojna bude znamenať „skladanie kúskov informácií tajnej služby, vyvodzovanie dôsledkov, uskutočňovanie operácií malých jednotiek v ťažkých podmienkach, v zmiešanej populácii teroristov a nevinných civilistiov v husto obývaných mestských centrách alebo izolovaných mestečkách, a malé taktické víťazstvá.“
Sledovanie týchto základných pravidiel vedie k úspechu a západné štáty sa v minulom storočí mohli tešiť z impozantného radu víťazstiev nad povstalcami. Americké vojenské sily dvakrát porazili povstalcov na Filipínach (1899-1902 a 1946-54), rovnako ako britské vojsko v Palestíne (1936-39), Malajzii (1952-57), a Ománe (1964-75), izraelské na Západnom brehu (operácia Obranný štít 2002), a len nedávno Americká vlna v Iraku.
Protipovstalecké vojny možno vyhrať, ale majú svoje vlastné pravidlá, veľmi odlišné od konvenčného vedenia vojny.
