Môžem ja, ako americký občan žijúci v Spojených štátoch, verejne komentovať rozhodnutia týkajúce sa Izraela?
 Yoram Schweitzer chce, aby som neposudzoval rozhodnutia izraelskej vlády. |
Schweitzer nevysvetľuje logiku, ktorá stojí za jeho nesúhlasom, ale je známa: Ten, kto nežije v Izraeli, argumentuje sa, neplatí dane, neznáša riziká na uliciach a nemá deti v izraelských vojenských jednotkách, nemôže spochybňovať izraelské rozhodnutia. Tento prístup zhruba zodpovedá aj stanoviskám American Israel Public Affairs Committee (Americko-izraelského výboru pre verejné záležitosti, AIPAC) a ďalších prominentných židovských inštitúcií.
Rešpektujem jeho postoj, nie však jeho výčitky. Som americkým politickým analytikom, a strávil som určitý čas na Ministerstve obrany, ďalej ako člen predstavenstva U.S. Institute of Peace (Inštitútu pre mier) a ako publicista už takmer desať rokov vyjadrujem svoje názory, preto je mojím denným chlebom odpovedať na to, čo robia zahraničné vlády. Krátky bibliografický prehľad ukazuje, že som vyjadril svoje posúdenie týkajúce sa mnohých vlád, patrí sem vláda Veľkej Británie, Kanady, Dánska, Francúzska, Nemecka, Iránu, Nepálu, Saudskej Arábie, Južnej Kórey, Sýrie a Turecka.
Očividne nemám deti, ktoré by slúžili v ozbrojených silách všetkých týchto krajín, ale hodnotím ich vývojové trendy, aby som svojim čitateľom pomohol usmerniť ich myšlienky. A treba povedať, že žiadna z týchto krajín ma nikdy nepožiadala o to, aby som sa zdržal komentovania jej vnútorných záležitostí. A samotný Schweitzer ponúka rady iným. V júli 2005 napríklad poučoval moslimských vodcov v Európe, aby „boli energickejší v odmietaní radikálnych islamských elementov.“ Robia tak všetci nezávislí analytici.
Môžem teda spolu so Schweitzerom komentovať vývoj na celom svete, ale keď príde na Izrael, má sa moja hlava zbaviť myšlienok, môj jazyk má byť potichu a moja klávesnica má zostať nedotknutá? Ťažko.
Na hlbšej úrovni protestujem proti celej koncepcii privilegovaných informácií – aby miesto bydliska, vek, etnická príslušnosť, stupeň akademického vzdelania alebo nejaké ďalšie atribúty potvrdzovali platnosť niečích záverov. Nedávno vydaná kniha autorov Christophera Cerfa and Victora S. Navasky s názvom I Wish I Hadn't Said that: The Experts Speak - and Get it Wrong! (Keby som to radšej nebol povedal: Experti hovoria – a hovoria nesprávne!) humorne spomína a odhaľuje ich domýšľavosť. Skutočnosť, že niekto žije v určitej krajine, ho ešte nerobí v otázkach tejto krajiny múdrejším.
 Ehud Barak, vojak s najvyššími vyznamenaniami v izraelskej histórii, urobil chyby. |
Je chybou odmietať informácie, myšlienky alebo analýzy na základe referencií. Správne a dôležité myšlienky môžu pochádzať z ktorejkoľvek proveniencie – i keď by bola tisícky míľ vzdialená.
V tomto duchu tu uvádzam dve odpovede na Schweitzerov postoj k prípadu Samir al-Kuntar. Schweitzer argumentuje, že: „Ak by sa opomenulo urobiť to najkrajnejšie na záchranu občana alebo vojaka, ktorý padne do rúk nepriateľa, rozbilo by to základné pravidlá izraelskej spoločnosti.“ Súhlasím s tým, že záchrana vojakov alebo ich pozostatkov je operatívne užitočná a morálne šľachetná priorita, ale „najkrajnejšie“ má svoje hranice. Napríklad by vláda nemala odovzdať živé osoby teroristom ako výmenu za mŕtve telá vojakov. Čo sa tohto týka, zašlo konanie Olmertovej vlády minulý týždeň príliš ďaleko.
Ďalším špecifikom je Schweitzerovo tvrdenie: „Relatívne bola súčasná výmena s Hizballáhom za lacnú cenu. Je diskutabilné, či prepustenie Kuntara poskytlo Hizballáhu nejaké morálne víťazstvo.“ Ak bol tento obchod lacný, bojím sa predstavy, ako by vyzeral ten drahý. A keďže Kuntarov príchod do Libanonu sa postaral o závratné národné oslavy, na ktoré vláda udelila pracovné voľno, rovná sa popieranie víťazstva Hizballáhu zámernej slepote.
