Ak nedokážete pomenovať svojho nepriateľa, ako by ste ho mohli poraziť? Rovnako, ako musí lekár určiť diagnózu pred tým, ako začne liečiť pacienta, musí stratég identifikovať nepriateľa pred tým, ako sa mu podarí vyhrať vojnu. Napriek tomu Západniari preukazujú neochotu identifikovať protivníka v konflikte, ktorý americká vláda rôzne (a eufemisticky) nazýva „globálnou vojnou proti teroru“, „dlhou vojnou“, celosvetovým bojom proti násilnému extrémizmu“ či dokonca „celosvetový bojom za bezpečnosť a pokrok“.
Takáto ostýchavosť sa prenáša do neschopnosti definovať vojnové ciele. Vágnosť a neefektívnosť deklarácií vydaných vládami západných štátov dokumentujú dve vyhlásenia americkej vlády z konca roka 2001. Minister obrany Donald Rumsfeld definoval víťazstvo ako vybudovanie „prostredia, v ktorom môžeme uspokojiť a prežívať (svoju) slobodu.“ Naopak, George W. Bush oznámil užší cieľ, „porážku globálnej siete teroru“ – akokoľvek nedefinovaná táto sieť môže byť.
„Porážka terorizmu“ nepochybne zostáva základným vojnovým cieľom. Teroristi sa tak stávajú nepriateľmi a protiterorizmus je hlavnou odpoveďou.
Pozorovatelia však stále vo väčšej miere prichádzajú k záveru, že terorizmus je iba taktikou, a nie nepriateľom. Bush s tým súhlasil v polovici roka 2004, keď vyhlásil, že „V skutočnosti sme nesprávne nazývali vojnu vojnou proti teroru.“ Namiesto toho nazval vojnu „bojom proti ideologickým extrémistom, ktorí neveria v existenciu slobodných spoločenstiev a ktorí využívajú teror ako zbraň, ktorou sa pokúšajú otriasť svedomím slobodného sveta.“
O rok neskôr, po teroristických útokoch na sústavu londýnskej dopravy 7. júla 2005, posunul britský premiér Tony Blair diskusiu tak, že hovoril o nepriateľovi ako o „náboženskej ideológii, nervovom napätí vo vnútri celosvetového islamského náboženstva.“ Onedlho nato samotný Bush použil termíny „islamský radikalizmus“, „militantný džihádizmus“ a „islamofašizmus“. Tieto výrazy však vyvolali veľa kritiky a on ustúpil.
V polovici roka 2007 sa Bush opäť vrátil k tomu, že hovoril o „veľkom boji proti extrémizmu, ktorý sa teraz rozširuje po celom Blízkom východe.“ Takto stoja veci dnes a americkým vládnym agentúram sa odporúča hovoriť o nepriateľovi v takých zahmlených termínoch, ako „kult smrti“, „typ kultu“, „sektársky kult“ a násilní prívrženci kultu“.
V skutočnosti má tento nepriateľ presné a výstižné meno: Islamizmus, radikálna utopistická verzia islamu. Islamisti, ktorí sú prívržencami tejto veľmi dobre financovanej, široko rozšírenej totalitárnej ideológie, vyvíjajú úsilie v snahe vytvoriť globálny islamský poriadok, v ktorom sa bude plne uplatňovať islamské právo (šaria).
Po takomto definovaní je jasné, aká musí byť odpoveď. Dvojnásobná: zvíťaziť nad islamom a pomôcť moslimom vytvoriť alternatívnu formu islamu. Nie je náhodou, že takýto prístup sa vo všeobecnosti podobá tomu, ktorý použili spojenecké sily proti dvom predchádzajúcim radikálnym utopickým hnutiam, fašizmu a komunizmu.
Najprv sa treba vysporiadať s bremenom porážky ideologického nepriateľa. Rovnako ako v rokoch 1945 a 1991 musí byť cieľom izolovanie a oslabenie súdržného a agresívneho ideologického hnutia, aby viac nepriťahovalo nasledovníkov a nepredstavovalo hrozbu svetových otrasov. Druhá svetová vojna, ktorá bola vyhraná krvou, oceľou a atómovými bombami, poskytuje jeden model víťazstva. Úplne odlišný model poskytuje studená vojna so svojím zastrašovaním, komplexnosťou a takmer mierovým kolapsom.
Víťazstvo nad islamom pravdepodobne povedie k obom týmto odkazom a spája ich do novátorskej zmesi konvenčnej vojny, protiterorizmu, protipropagandy, a mnohých ďalších stratégií. Na jednej strane viedlo vojnové úsilie k zvrhnutiu vlády Talibanu v Afganistane, na druhej strane je potrebné vzdorovanie legálnym islamistom, ktorí legitímne pracujú vo vzdelávacích, náboženských, mediálnych, právnych a politických organizáciách.
Druhým cieľom je pomoc moslimom, ktorí sú v opozícii voči cieľom islamistov, a snažia sa poskytnúť alternatívu ku skazenosti islamizmu zlaďovaním islamu s najlepšími modernými metódami. Takíto moslimovia sú však slabí, roztrieštení jedinci, ktorí ešte len začali s tvrdou prácou skúmania, výmeny informácií, organizácie, financovania a mobilizácie prívržencov.
Aby títo umiernení moslimovia dosiahli toto všetko rýchlo a efektívne, budú potrebovať podporu a sponzorstvo nemoslimov. Akokoľvek skromní a nevýrazní môžu byť v súčasnosti, iba oni sami, s podporou Západu, vlastnia potenciál na modernizáciu islamu, a tým aj na skoncovanie s hrozbou islamizmu.
V záverečnej analýze predstavuje islamizmus pre obyvateľov Západu dve hlavné výzvy. Potrebu slobodného vyjadrovania sa a snahy zvíťaziť. Nič z toho nie je pre moderného človeka, ktorý má tendenciu uprednostňovať politickú korektnosť a vyriešenie konfliktu, či dokonca ústupky, samozrejmým. Keď však budú raz tieto prekážky prekonané, objektívna slabosť islamského nepriateľa v oblasti vojenského arzenálu, ekonomiky a zdrojov môže byť ľahko porazená.
