Z častí britského impéria vznikli ako následok Druhej svetovej vojny dva religiózne označované štáty. Jedným z nich bol samozrejme Izrael, druhým Pakistan.
Tvoria zaujímavú, aj keď zriedka porovnávanú dvojicu. Pakistanské skúsenosti so šíriacou sa chudobou, takmer neustálymi vnútornými nepokojmi a vonkajším napätím, kulminujúce do súčasného stavu takmer darebáckeho (rogue) štátu, naznačujú nebezpečenstvá, ktorým sa Izrael, so svojou stabilnou, liberálnou politickou kultúrou, dynamickou ekonomikou, špičkovým high-tech sektorom, živou kultúrou a pôsobivou sociálnou súdržnosťou, vyhol.
Napriek všetkým svojim úspechom žije židovský štát pod prekliatím, ktorému nikdy nebude čeliť Pakistan a väčšina ďalších štátov: hrozbou eliminácie. Pozoruhodný pokrok, ktorý v priebehu desaťročí dosiahol, ho neoslobodil od mnohonásobného rizika, ktoré zahŕňa takmer všetky prostriedky, ktoré si možno predstaviť: zbrane hromadného ničenia, konvenčný vojenský útok, teroristický útok, vnútorný prevrat, hospodárska blokáda, demografický útok a ideologické podkopávanie. Žiadny z ďalších súčasných štátov nečelí takému počtu hrozieb, a dokonca pravdepodobne ani v minulosti nemusel čeliť.
Nepriateľov Izraela možno rozdeliť do dvoch hlavných táborov: Ľavica a moslimovia, s radikálnou pravicou ako menšinovou treťou zložkou. Ľavica zahŕňa ostré vyhrotenie (International ANSWER, Noam Chomsky) a umierenenejší stred (United Nations General Assembly -Valné zhromaždenie OSN, ľavicové liberálne politické strany, médiá hlavného prúdu, prevažujúcu cirkev, školské učebnice). Pri záverečnej analýze však ľavica neplní svoju úlohu vlastnými silami, ale poskytuje skôr pomoc antisionistickému činiteľovi, ktorým je moslimská populácia. Túto môžeme rozdeliť do dvoch charakteristických zoskupení:
Ako prvé uveďme zahraničné štáty: Ozbrojené sily piatich štátov uskutočnili inváziu do Izraela bezprostredne po vyhlásení nezávislosti v máji 1948, neskôr armády susedných štátov, vzdušné a námorné sily bojovali vo vojnách v rokoch 1956, 1967, 1970, a 1973. Aj keď konvenčné hrozby o niečo poľavili, predstavuje nebezpečenstvo a hrozbu egyptská armáda financovaná Spojenými štátmi, a ešte väčšou hrozbou sú zbrane hromadného ničenia (špeciálne z Iránu, ale aj zo Sýrie a potencionálne z mnohých ďalších štátov).
Druhým zoskupením sú zahraniční Palestínčania, ktorí žijú mimo Izraela. Jásir Arafat a Organizácia za oslobodenie Palestíny, odstavené v rokoch 1948 – 1967 na vedľajšiu koľaj, sa chytili príležitosti po porážke ozbrojených síl troch štátov v Šesťdňovej vojne. Nasledujúci vývoj, a to Libanonská vojna v roku 1982 a Dohoda z Oslo v roku 1993, potvrdil centralitu zahraničných Palestínčanov. Dnes vedú konflikt prostredníctvom násilia (terorizmus, rakety z Gazy) a čo je ešte závažnejšie, prostredníctvom svetovej verejnej mienky namierenej proti Izraelu využívajúc public relations, ktorá široko rezonuje medzi moslimami a ľavicou.
Tretie zoskupenie tvoria moslimskí občania Izraela, ktorí predstavujú kľúčový prvok rovnice. V roku 1949 bol ich počet 111 000 obyvateľov, čo tvorilo 9 percent izraelskej populácie, v roku 2005 však predstavoval ich počet desaťnásobok, čo tvorilo 16 percent populácie. Mali prospech z izraelskej otvorenej cesty a mohli tak znásobiť svoj počet a vyvinúť sa z poddajnej a neefektívnej komunity na asertívnu, ktorá stále viac odmieta židovskú povahu izraelského štátu, čo má potenciálne vážne následky pre budúcu identitu tohto štátu.
Ak tento dlhý zoznam nebezpečenstiev odlišuje Izrael od všetkých iných západných krajín a núti ho k tomu, aby sa dennodenne chránil pred radmi svojich mnohých nepriateľov, jeho problémy robia Izrael napodiv podobným ostatným krajinám Blízkeho východu, ktoré rovnako čelia hrozbe eliminácie.
Kuvajt, ktorý bol dobytý Irakom, v skutočnosti zmizol z mapy zeme v období medzi augustom 1990 a februárom 1991. Bez zásahu koaličných síl vedených Spojenými štátmi by s určitosťou nikdy neprišlo k jeho vzkrieseniu. Libanon, ktorý je od roku 1976 v skutočnosti pod kontrolou Sýrie, by mohol pristúpiť k uznaniu formálneho pripojenia a byť kedykoľvek oficiálne začlenený do Damašku. Bahrain býva príležitostne Teheránom vyhlasovaný za časť Iránu, naposledy nedávno, v júli 2007, keď prívrženec najvyššieho iránskeho vodcu ajatolláha Ali Chomejního vyhlásil, že „Bahrain je časťou iránskej zeme,“ a trval na tom, že „Základnou požiadavkou bahrainského ľudu je dnes navrátenie tejto provincie ... k jej matke, islamskému Iránu.“ Existencia Jordánska ako nezávislého štátu bola vždy neistá, sčasti preto, že je stále považované za koloniálny úskok Winstona Churchilla, a tiež preto, lebo niektoré štáty (Sýria, Irak, Saudská Arábia) a Palestínci ho pokladajú za jasnú lúpež.
Skutočnosť, že sa Izrael nachádza v takejto spoločnosti, má mnohé dôsledky. Stavia izraelskú dilemu pred perspektívu: Ak neriskuje elimináciu žiadna z krajín nachádzajúcich sa mimo oblasti Blízkeho východu, ide o úzky rutinný problém týkajúci sa regiónu, čo naznačuje, že neustálený status Izraela nebude v žiadnom prípade tak skoro vyriešený. Tento model tiež zvýrazňuje unikátnu krutosť, nestabilný a fatálny politický život. Región možno úplne očividne klasifikovať ako najhoršie susedstvo na svete. Izrael je dieťaťom s okuliarmi, snažiacim sa uspieť v škole, pričom žije v časti mesta, zamorenej gangami.
Hlboká a rozsiahla politická nemoc Blízkeho východu poukazuje na chybu nazerania na arabsko-izraelský konflikt ako na hnaciu silu, ktorá stojí za jeho problémami. Omnoho rozumnejšie je považovať nepríjemnú situáciu Izraela za dôsledok toxickej politiky regiónu. Obviňovať Blízky východ z autokracie, radikalizmu a násilia voči Izraelu je ako dávať usilovnému školákovi vinu za gangy. Naopak, vyriešenie arabsko-izraelského konfliktu znamená len vyriešenie samotného konfliktu, nie upevnenie regiónu.
Ak sa všetci členovia tohto ohrozeného kvinteta obávajú o svoju existenciu, problémy Izraela sú najkomplexnejšie. Nespočetné prežívajúce hrozby voči existencii Izraela počas uplynulých šiestich desaťročí a skutočnosť, že sa s nimi vysporiadali so cťou, dáva jeho obyvateľstvu príčinu na oslavu. Jasanie však nemôže trvať dlho, pretože je správne vrátiť sa k barikádam a brániť sa proti ďalšej hrozbe.
