Existuje dojem, že moslimovia až prehnane trpia pod vládou diktátorov, tyranov, nevolených prezidentov, kráľov, emírov, a rôznych ďalších mocných mužov – a je to správny dojem. Dôkladná analýza, ktorú uskutočnil Frederic L. Pryor z Swarthmore College v Middle East Quarterly („Are Muslim Countries Less Democratic?“ – Sú moslimské krajiny menej demokratické?) prináša záver, že „Takmer vo všetkých najchudobnejších krajinách je islam spájaný s menšími politickými právami.“
Skutočnosť, že väčšina moslimských krajín je menej demokratická zvádza k záveru, že samotný ich spoločný faktor, islamské náboženstvo, je nekompatibilný s demokraciou.
Nesúhlasím s takýmto záverom. Problém súčasných moslimov odráža skôr historické okolnosti, než vlastné črty islamu. Inak povedané, islam, rovnako ako všetky premoderné náboženstvá je vo svojom duchu nedemokratický. Napriek tomu, nie menej ako ostatné, má potenciál k tomu, aby sa vyvíjal demokratickým smerom.
 Marsiglio z Padovy |
Dosiahnutie toho, aby bol islam konzistentný s demokratickými spôsobmi, bude vyžadovať hlboké zmeny jeho interpretácie. Napríklad ústredným problémom je antidemokratické právo islamu, šaria. Vytváralo sa pred tisíc rokmi a spolieha sa na autokratických vládcov, submisívnych jedincov, zdôrazňuje Božiu vôľu nad vládou ľudu a podnecuje násilný džihád k tomu, aby expandoval za hranice islamu. Okrem toho anti-demokraticky privileguje moslimov pred nemoslimami, mužov pred ženami a slobodných ľudí pred otrokmi.
 Mahmud Muhammad Taha |
Atatürkove úsilie a Tahove myšlienky naznačujú, že islam sa neustále vyvíja, a považovať ho za nemenný je závažnou chybou. Alebo, podľa dôvtipnej metafory profesora filozofie Hassana Hanafiho z University of Cairo, je Korán „supermarketom, kde si vezmete to, čo chcete, a čo nechcete, necháte tak.“
Problém islamu nie je ani tak v tom, že je antimoderný, ale že proces jeho modernizácie začína tak ťažko. Moslimovia môžu modernizovať svoj región, vyžaduje si to však závažné zmeny: opustiť hrozenie džihádom, aby sa zaviedla vláda moslimov, prestať s považovaním nemoslimov za občanov druhej triedy, vyhlasovaním rozsudkov smrti za rúhanie či odpadlíctvo. Ustanoviť individuálnu slobodu, občianske práva, politickú participáciu, právo na sebaurčenie, rovnosť pred zákonom a reprezentatívne voľby.
Takýmto zmenám však stoja v ceste dve prekážky. Špeciálne na Blízkom východe si zachovávajú zvrchovanú dôležitosť kmeňové príbuzenské vzťahy. Philip Carl Salzman vo svojej nedávno vydanej knihe Culture and Conflict in the Middle East (Kultúra a konflikt na Blízkom východe), uvádza, že tieto väzby vytvárajú komplexný model kmeňovej autonómie a tyranského centralizmu, ktorý kladie prekážky vývinu ústavnej vlády, vlády zákona, štátnej príslušnosti, rovnosti pohlaví a ďalších predpokladov demokratického štátu. Kým sa Blízky východ nezbaví tohto zastaralého sociálneho systému založeného na rodine, nemôže tu demokracia dosiahnuť skutočný pokrok.
Globálne silné islamistické hnutie, ktoré má donucovací charakter, predstavuje prekážku demokracie. Usiluje o opak reformy a modernizácie – konkrétne ide o neustále presadzovanie šarie v jej celistvosti. Džihádisti, ako Usáma bin Ládin, môžu vyjadrovať svoje ciele omnoho explicitnejšie než vládni politici, ako napríklad turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan, obaja sa však usilujú o zavedenie dôsledného antidemokratického, ak nie dokonca totalitárneho poriadku.
Islamisti odpovedajú na demokraciu dvoma spôsobmi. Po prvé ju označujú za neislamskú. Zakladateľ Moslimského bratstva Hasan al-Banna označil demokraciu za zradu islamských hodnôt. Teoretik bratstva Sayyid Qutb odmietol právo na sebaurčenie, rovnako ako Abu al-A‘la al-Mawdudi, zakladateľ pakistanskej politickej strany Jamaat-e-Islami. Imám televízie al-Džazíra, Yusuf al-Qaradawi tvrdí, že voľby sú kacírstvom.
Napriek tomuto opovrhovaniu sa islamisti horlivo snažia využiť voľby na získanie moci, a ukázali sa byť úspešnými v získavaní hlasov voličov, dokonca teroristická organizácia (Hamas) vyhrala voľby. Táto skutočnosť nevyjadruje demokraciu islamistov, ale indikuje ich taktickú flexibilitu a ich odhodlanie získať moc. Ako to výrečne vyjadril Erdoğan, „Demokracia je ako električka. Keď prídete na svoju zastávku, vystúpite.“
Ťažká práca môže jedného dňa urobiť islam demokratickým. Zatiaľ však predstavuje islamizmus svetovú vedúcu antidemokratickú silu.
