 Táto karikatúra Mohameda od Kurta Westergaarda publikovaná 30. septembra 2005, spolu s jedenástimi ďalšími pritiahla mnoho pozornosti a hnevu. |
Tento incident ukazuje striedavý úspech islamistov pri obmedzovaní slobody prejavu týkajúcej sa Mohameda na Západe – myslia sa tým Satanské verše Salmana Rushdieho, alebo uvedenie Mozartovho Idomenea Nemeckou operou. Ak aj násilné hrozby niekedy účinkujú, často bývajú provokatívne, zlostné a vyvolávajú reakcie odporu. Zdvorilý diplomatický demarš môže dosiahnuť viac. Na ilustráciu venujme pozornosť dvom paralelným snahám z roku 1955 a 1997, zameraným na odstránenie takmer identických skulptúr Mohameda z budovy amerického súdu.
V roku 1997 požadovala Rada pre americko-islamské vzťahy, aby bola časť z vlysu pochádzajúceho z roku 1930, ktorá sa nachádzala v hlavnej pojednávajúcej miestnosti amerického Najvyššieho súdu vo Washingtone, D.C. úplne vymytá pieskom. Dôvodom bolo, že islam zakazuje znázorňovanie svojho proroka. Mramorový reliéf merajúci sedem stôp od Adolpha Weinmana zobrazuje Mohameda ako jedného z 18 historických zákonodarcov. V ľavej ruke drží Korán v knižnej podobe (z moslimského hľadiska konfliktná historická nepresnosť) a pravá ruka zviera zakrivenú (tureckú) šabľu.
 Znázornenie Mohameda na vlyse v budove Najvyššieho súdu. Oficiálne informácie zo súdu poukazujú na to, že „Postava hore je dobre mieneným pokusom sochára Adolpha Weinmana o uctenie si Mohameda a nemá s ním žiadnu fyzickú podobnosť. Moslimovia majú všeobecne silný odpor k obrazovému alebo sochárskemu vyobrazovaniu svojho proroka.“ |
V kontraste k tomu sa v roku 1955 stretla s úspechom kampaň zameraná na cenzurovanie znázornenia Mohameda v inej americkej súdnej budove. Išlo o súdny dvor v New Yorku, kde sídli Odvolacia divízia , Prvý odbor Najvyššieho súdu štátu New York. Budova bola postavená v roku 1902 a na svojej rohovej balustráde znázorňovala osem stôp vysokú mramorovú sochu „Mohameda“, ako jedného z desiatich historických zákonodarcov, od Charlesa Albert Lopeza. Aj táto socha Mohameda držala vo svojej ľavej ruke Korán a v pravej ruke meč.
Aj keď boli sochy zákonodarcov pri pohľade z ulice viditeľné, ich identitu vysoko na vrchu budovy bolo ťažké rozoznať. Až po generálnej oprave budovy vo februári 1953, ktorá zahŕňala i sochy, sa ich identita dostala do povedomia verejnosti. Egyptský, indonézsky a pakistanský veľvyslanec v Spojených štátoch odpovedali tým, že žiadali od Ministerstva zahraničia, aby využilo svoj vplyv a dosiahlo, aby socha Mohameda nebola renovovaná, ale namiesto toho odstránená.
Charakteristickým krokom ministerstva bolo, že vyslalo dvoch svojich zamestnancov, aby presvedčili komisára štátu New York pre verejné stavby a komunikácie Fredericka H. Zurmuhlena, aby vyšiel veľvyslancom v ústrety. Podľa slov hlavného súdneho zapisovateľa Georga T. Campbella „súd dostal v tom čase tiež množstvo listov od mohamedánov, všetky požadovali, aby sa sochy zbavil.“ Všetkých sedem odvolacích sudcov Zurmuhlenovi doporučilo, aby sochu strhol.
I keď podľa správy v Time magazine „nebezpečenstvo, že väčší počet Newyorčanov začne uctievať sochu, bolo nesporne minimálne,“ veľvyslanci pokračovali vo vytýčenom smere. Zurmuhlen dal urážlivú sochu vyviezť do skladišťa v Newarku, New Jersey. Podľa správy v Times z roku 1955, kým Zurmuhlen uvažoval nad tým, čo s ňou urobiť ďalej, „ležala socha na chrbte v bedni niekoľko mesiacov.“ Jej konečné umiestnenie nie je známe.
  |
 |
|
Vľavo hore: súdny dvor, kde sídli Odvolacia divízia , Prvý odbor Najvyššieho súdu štátu New York na Madison Avenue a 25. ulici, New York City, fotografované pred rokom 1955 z juhozápadnej strany. Všimnite si sochu nachádzajúcu sa celkom vpravo (na východnej strane) budovy. Vľavo dole: Ten istý súdny dvor, po roku 1955. Všimnite si, že socha, ktorá sa nachádzala vpravo, chýba. Mohamedova socha sa nachádzala na západnom konci 25. ulice, ostatné sochy na tejto strane však boli v roku 1955 posunuté o jedno miesto smerom na západ, takže prázdny podstavec je teraz na východnom konci. Vpravo: Socha Mohameda v New Yorku, o ktorej sa písalo v New York Times, znázorňujúca proroka „priemernej výšky, avšak so širokými ramenami, silnými, mocnými rukami. Pod turbanom nápadne vystupuje jeho zvraštené obočie. Dlhá hustá brada prekrýva jeho odev. Vo svojej ľavej ruke drží knihu symbolizujúcu nové náboženstvo, ktoré založil, a v ľavej ruke zakrivený meč, znamenajúci víťazstvo moslimov.“ | |
 Prázdny podstavec na mieste, kde už Mohamed nestojí. |
Pripomenutie týchto udalostí z roku 1955 poukazuje na niekoľko vecí. Po prvé, tlak moslimov na Západ, aby sa prispôsobil islamským zvykom, bol predchodcom súčasnej islamistickej éry.
Po druhé, i keď na Západe žije len minimálny počet moslimov, mohol by byť takýto tlak úspešný. A nakoniec, rozdiel v porovnaní priebehu v roku 1955 a 1997 ukazuje, že prvý prístup, keď veľvyslanci predložili zdvorilé vyjadrenie – namiesto násilných panovačných požiadaviek, podporených rozhnevanými davmi či dokonca teroristickými sprisahaniami – môže byť omnoho efektívnejším.
Tento záver potvrdzuje môj všeobecný argument – ako i premisu projektu Islamist Watch – že islamisti, ktorí pracujú potichu vo vnútri systému, dosiahnu viac, než zúrivosť a agresivita. Nakoniec teda predstavuje mäkký islamizmus minimálne také veľké nebezpečie, ako jeho násilná forma.
