Rozruch budiaci vývoj udalostí v Pásme Gazy upozorňuje na potrebu zmeny západnej politiky voči tomuto problémovému teritóriu, kde žije 1,3 milióna ľudí. .
Súčasná história Pásma Gazy sa začala v roku 1948, keď egyptské ozbrojené sily obsadili oblasť ovládanú Britmi a Káhira sponzorovala nominálnu „Vládu celej Palestíny“, zatiaľ čo de facto riadila teritórium ako protektorát. Toto usporiadanie skončilo v roku 1967, keď izraelské vedenie definitívne prevzalo kontrolu nad Pásmom Gazy, vzpierajúcim sa, husto zaľudneným, chudobným a nepriateľským teritóriom.
V každom prípade, počas dvadsiatich rokov obyvatelia Pásma Gazy pasívne prijímali nadvládu Izraela. Presadili sa až vtedy, keď v roku 1987 začala intifáda, ich nenávisť a politické náklady presvedčili Izraelčanov o tom, aby otvorili diplomatický proces, ktorý kulminoval Dohodou z oslo v roku 1993. Dohoda Gaza-Jericho z roku 1994 odovzdala teritórium Fatahu Jásira Arafata.
Predpokladalo sa, že toto usporiadanie prinesie Pásmu Gazy stabilitu a prosperitu. Návrat biznismenov by mal naštartovať ekonomiku. Palestínska autonómia by mala skrotiť islamistov a potláčať teroristov. Jásir Arafat vyhlásil, že by tam chcel „vybudovať Singapur,“ čo je skutočne vhodným porovnaním, pretože nezávislosť Singapuru sa v roku 1965 začala dosť nešťastne, otrasená chudobou a etnickými konfliktmi.
Samozrejme Arafat nebol žiadnym Lee Kuan Yewom. Podmienky v Pásme Gazy sa zhoršovali a islamisti, ktorí mali ďaleko k tomu, aby boli odstavení, sa dostali k moci: Hamas vyhral v roku 2006 voľby a v roku 2007 prevzal úplnú kontrolu nad Pásmom Gazy. Ekonomika upadla. Fatah, namiesto toho, aby zastavil terorizmus, sa pridal. Obyvatelia Pásma Gazy začali v roku 2002 s vystreľovaním rakiet za hranice, časom sa zvýšila ich frekvencia, dosah a vražednosť a nakoniec urobili izraelské mesto Sderot takmer neobývateľným.
 Obyvatelia Pásma Gazy 23. januára prechádzajú na egyptské teritórium cez trhlinu v 13 metrov vysokom múre. |
Znie to rozumne, tlač však priniesla srdcervúce story o utrpení v a umieraní ľudí v Pásme Gazy, ktoré je zapríčinené odpojením dodávok, čo izraelské pozície dostalo do ťažkostí. Výzvy a odsúdenia prichádzajúce z celého sveta žiadali od Izraelčanov, aby poľavili.
Hamas potom 23. januára vzal záležitosť do svojich rúk a vyvinul šikovnú prekvapujúcu taktiku: po mesiacoch prípravy zbúral veľké časti 12 km dlhého a 13 metrov vysokého hraničného múru oddeľujúceho Pásmo Gazy od Egypta, čím získal u obyvateľov Pásma Gazy dobrú povesť a dostal do obrazu Káhiru. Z politického hľadiska nemajú egyptské najvyššie orgány na výber, môžu sa iba o iba so znepokojením postarať o 38 zranených strážcov hraníc a povoliť státisícom osôb povoliť dočasný vstup do vzdialených severovýchodných častí svojej krajiny.
Izraelčania sa do tejto situácie, ktorej sa dalo úplne vyhnúť, dostali vlastným pričinením v dôsledku svojej inkompetencie – podpisovaním zlých zmlúv, odkázaním Pásma Gazy gangstrovi Arafatovi, vyhostením svojich vlastných občanov, povolením predčasných volieb, pasívnym prijímaním podrobenia Hamasom a tým, že sa vzdali kontroly západných hraníc Pásma Gazy.
Čo by mohli teraz podniknúť západné štáty? Ironicky, zrušenie hraníc poskytuje príležitosť dať všetko do poriadku.
 „Egypťania a Palestínčania sú jeden, a nie dva národy“, ako hovorí nápis v rukách Palestínčana, 29. januára 2008 |
Z kultúrneho hľadiska je takéto spojenie prirodzené. Obyvatelia Gazy hovoria hovorovou arabčinou, ktorá je identická s arabčinou z egyptského Sinajského polostrova, majú viac rodinných vzťahov k Egyptu než k Západnému brehu, aj ekonomicky sú viac spojení s Egyptom (spomeňme si na mnohé pašerácke tunely). Ďalej, Hamas vznikol z egyptskej organizácie Moslimské bratstvo. Ako poznamenal David Warren z Ottawa Citizen, nazývať obyvateľov Gazy „Palestíncami“ je skôr politicky korektné, než presné.
Prečo teda spojenie s Egyptom neformalizovať? Okrem iných benefitov by to (1) ukončilo raketové útoky proti Izraelu, (2) odkrylo povrchnosť palestínskeho nacionalizmu, ideológie starej menej než jedno storočie a možno by (3) prelomilo uviaznutie arabsko-izraelských vzťahov.
Ťažko možno predpovedať, aký benefit získali americkí daňoví poplatníci zo 65 miliárd USD štedro poukázaných Egyptu od roku 1948. Pripojenie Pásma Gazy k Egyptu by však mohlo ospravedlniť pokračovanie vyplácania 1,8 miliardy dolárov ročne.
