Prečo je Blízky východ v takom rozpore s moderným životom, oneskoruje sa vo všetkom od literatúry až k životnej úrovni, od vojenskej zdatnosti až k politickému vývoju?
 Philip Carl Salzman: "Culture and Conflict in the Middle East," vydavateľstvo Prometheus Books. |
Salzman, ktorý je antropológom, začína tým, že načrtáva dva modely vládnutia, ktoré historicky dominujú na Blízkom východe: kmeňovú (tribálnu) autonómiu a tyranský centralizmus. Argumentuje tým, že prvý model je charakteristický pre región a je kľúčový pre jeho pochopenie. Kmeňová samovláda je založeá na princípe, ktorý Salzman nazýva vyrovnaná opozícia, mechanizmus, podľa ktorého obyvatelia Blízkeho východu žijú v púštiach, horách a stepiach a a chránia svoje životy a vetvy spoliehajúc sa na svoje predĺžené rodiny.
Tento ohromne zložitý a prepracovaný systém možno redukovať na dva základné elementy (1) každý jednotlivec počíta s ochranou svojich príbuzných mužského rodu (agnátov), a (2) rovnako početné jednotky agnátov sa konfrontujú navzájom. Nukleárna rodina je teda postavená proti inej nukleárnej rodine, klan proti klanu atď., až k meta-kmeňovej úrovni. Dobre známe príslovie na Blízkom východe znie: „Ja proti môjmu bratovi, moji bratia proti svojim bratrancom a moji bratia a bratranci proti svetu.“
Z pozitívneho hľadiska poskytuje príbuzenská solidarita dôstojnú nezávislosť od represívnych štátov. Negatívom je, že predstavuje nekonečný konflikt. Každá skupina má viacnásobok zaprisahaných nepriateľov a sporov, ktoré často pretrvávajú generácie.
Ako uviedol veľký historik Ibn Khaldun pred viac ako šiestimi storočiami, kmeňová autonómia riadila históriu Blízkeho východu. Ak sa vláda ocitla na vratkej pozícii, začali sa formovať veľké kmeňové zväzky, opustili svoju vyprahnutú neúrodnú pôdu a zmocnili sa kontroly nad mestami a poľnohospodárskou pôdou. Po ovládnutí štátu kmene využívali neúprosne svoju moc na presadzovanie vlastných záujmov, pričom surovo využívali svoje podrobené obyvateľstvo až kým sa sami neocitli na vratkej pozícii a cyklus začal odznovu.
Salzmanov husársky kúsok spočíva v aktualizácii diela Ibn Khalduna a demonštruje, ako duálny model kmeňovej samovlády a tyranského centralizmu pokračuje v určovaní života na Blízkom východe. Používa ho na vysvetlenie hlavných charakteristík regiónu, ako je autokracia, politická neľútostnosť a ekonomická stagnácia. Prispieva tiež k vojne zameranej na zničenie Izraela, a ešte všeobecnejšie k myšlienke „krvavých hraníc“ islamu – všeobecne rozšíreného nepriateľstva voči nemoslimom.
Duálny model dokonca vysvetľuje aj kľúčové aspekty rodinného života na Blízkom východe. Salzman dokazuje, že povinnosť zoskupovať viac agnátov než len svojich susedov znamená vyvíjanie taktík na navýšenie svojho mužského potomstva. Má to niekoľko dôsledkov:
- Zosobášenie svojej dcéry s bratrancom, ako spôsob získania benefitu z jej plodnosti.
- Praktikovanie polygamie, aby získali benefit z plodnosti viacnásobku žien.
- Všímanie si žien iných rodín v nádeji, že ich získajú pre nemorálny čin, čím prinútia mužských členov tejto rodiny k tomu, aby ich zavraždili a zbavili tak rodinu ich plodnosti.
Posledný bod naznačuje, že vyrovnaná opozícia výrazne prispieva k dobre známemu zvyku na Blízkom východe, „vražde cti“, keď bratia vraždia sestry, bratranci vraždia sesternice, otcovia vraždia dcéry a synovia matky. Charakteristické je, že nediskrétnosť žien býva tolerovaná vo vnútri rodiny a takmer vždy vedie k vražde len vtedy, ak sa stane známou aj mimo rodiny.
V omnoho širšom poňatí prostriedky vyrovnanej opozície postrádajú abstraktné princípy, podľa ktorých by bolo možné hodnotiť skutky „proti všeobecným kritériám, bez ohľadu na príbuzenský vzťah jednotlivých aktérov.“ Intenzívny partikularizmus namiesto toho vyžaduje od členov rodiny, aby podporovali bližších príbuzných proti vzdialenejším, nezávisle od toho, kto je vinný. Nie občania, ale vodcovia kmeňov a poddaní obývajú región. O osude univerzalizmu, vlády zákona a konštitucionalizmu rozhoduje skutočnosť, že väčšina obyvateľov Blízkeho východu si zachováva túto mentalitu naše-verzus-ich. Ako ďalej uvádza Salzman, spoločenstvá na Blízkom východe „len zriedka konajú podľa sociálnych, kultúrnych, ekonomických a politických kritérií,“ pretože sú polapené do pasce týchto starých modelov. A keďže región zlyháva v modernizácii, neustále ďalej upadá.
Vpred sa môže posunúť, len ak zlomí archaický systém príbuzenskej solidarity. „Toto sa nedá uskutočniť nahradením tradičných skupín novovytvorenými skupinami (napríklad politickými stranami), ale tým, že nahradíme skupiny jednotlivcami. Individualizmus bude znamenať pre obyvateľov Blízkeho východu krok vpred, ale len v tom prípade, že „to, za čím stoja, sa pre nich stane dôležitejším než to, proti čomu sú.“
Dosiahnutie takejto základnej zmeny môže trvať desaťročia či dokonca storočia. Salzmanova analýza však umožňuje pochopenie neobyčajného utrpenia regiónu a identifikovanie jeho riešenia.
