Palestínčania majú skrytú históriu vysokého hodnotenia Izraela, ktorá je v kontraste s ich lepšie známym hanobením a iredentizmom.
Toto hodnotenie je očividné najmä od nedávnej udalosti, keď izraelský premiér Ehud Olmert v októbri vypustil pokusný balón, že postúpi niektoré oblasti východného Jeruzalema s dominanciou arabského obyvateľstva Palestínskej autonómii. Položil rétorickú otázku týkajúcu sa izraelského konania v roku 1967: „Bolo nevyhnuté anektovať utečenecký tábor Šuafat, al-Sawahru, Walajeh a ďalšie dediny, a potom vyhlasovať, že sú časťou Jeruzalema? Pripúšťam, že niekto by mohol ohľadne toho klásť niektoré legitímne otázky.“
Tento výrok jedným razom transformoval pro-izraelský výrok Palestínčanov (kvôli príkladu si pozrite môj článok z roku 2005 „The Hell of Israel Is Better than Paradise of Arafat“, Izraelské peklo je lepšie ako Arafatov raj) z v podstate teoretickej do aktívnej a politickej polohy.
Olmertove úvahy v skutočnosti vyvolali niekoľko agresívnych odpovedí. Titulok článku uverejneného v Globe and Mail znie: „Niektorí Palestínčania uprednostňujú život v Izraeli: Vo východnom Jeruzaleme miestni obyvatelia vyhlasujú, že budú bojovať proti odovzdaniu pod vládu Abbásovho režimu.“ Článok uvádza príklad Nabila Gheita, od ktorého by sa mohlo dvakrát očakávať, po izraelskom väzení a po vystavení plagátov „martýra Saddáma Husajna“ nad pokladňou vo svojom obchode, že bude s radosťou vítať návrh, aby časti východného Jeruzalema prešli pod kontrolu Palestínskej autonómie.
Nestalo sa tak. Ako mukhtar Ras Khamisu neďaleko Shuafatu sa Gheit obával Palestínskej autonómie a vyhlasoval, že on i ďalší budú bojovať proti prevzatiu. „Ak by sa tu uskutočnilo referendum, nebude nikto hlasovať za pripojenie sa k Palestínskej autonómii … Prišlo by tu k ďalšej intifáde v snahe brániť sa pred Palestínskou autonómiou.“
Dva prieskumy, ktoré minulý týždeň uskutočnili Keevoon Researcg, Strategy & Communications a časopis vydávaný v arabčine As-sennara skúmali názory reprezentatívnych vzoriek dospelých izraelských Arabov na pripojenie k Palestínskej autonómii, a ich výsledky potvrdili to, čo uvádzal Gheit. Na otázku „Dali by ste prednosť tomu, aby ste boli občanom Izraela, alebo nového palestínskeho štátu?“ 62 percent chcelo zostať občanmi Izraela a 14 percent sa chcelo pripojiť k budúcemu palestínskemu štátu. Na otázku „Podporujete odovzdanie trianglu (oblasť v severnom Izraeli s prevahou arabského obyvateľstva) Palestínskej autonómii?“ túto myšlienku odmietlo 78 percent a podporilo ju 18 percent.
Po vylúčení nerozhodných odpovedí je pomer tých, ktorí chcú zostať v Izraeli takmer identický – 82 percent a 81 percent. Gheit síce preháňa, keď hovorí, že „nikto“ nechce žiť v Palestínskej autonómii, nie však príliš. Tisícky palestínskych obyvateľov Jeruzalema, ktorí požiadali v obave pred Palestínskou autonómiou o izraelské občianstvo po Olmertovom vyhlásení, jeho zistenia potvrdzujú.
Prečo takáto náklonnosť k štátu, ktorý Palestínčania, ako je známe, hanobia v médiách, vzdelávaní, učebniach, mešitách a na medzinárodných grémiách, ktorý dennodenne terorizujú? Najlepšie je to možné vysvetliť priamymi citáciami.
-
l Finančné dôvody: „Nechcem mať s Palestínskou autonómiou nič spoločné. Chcem mať zdravotné poistenie, školy a všetky veci, ktoré tu máme, pretože tu žijeme,“ hovorí Ranya Mohammed. Radšej odídem a budem žiť v Izraeli, akoby som mala zostať tu a žiť pod kontrolou Palestínskej autonómie, aj keby to znamenalo prijatie izraelského pasu. Videla som utrpenie v Palestínskej autonómii. Máme tu mnoho privilégií, ktorých nie som pripravená sa vzdať.“
-
l Právo a poriadok: Obyvatelia Gazy, ako uvádzajú izraelsko-arabskí žurnalisti Faiz Abbas a Muhammad Awwad, v súčasnosti „postrádajú Izraelčanov, pretože Izrael je milosrdnejší než (palestínski ozbrojenci), ktorí ani nevedia, prečo strieľajú a zabíjajú jeden druhého. Je to ako organizovaný zločin.“
-
l Výchova detí: „Chcem žiť v mieri a vychovávať svoje deti v riadnej škole,“ hovorí Jamil Sanduqa: „Nechcem svoje deti vychovávať k tomu, ako majú hádzať kamene alebo pre Hamas.“
-
l Predikcia lepšej budúcnosti: „Chcem zostať žiť tu so svojou ženou a deťmi bez toho, aby som sa musel báť o našu budúcnosť. To je dôvod, prečo chcem izraelské občianstvo. Neviem, čo prinesie budúcnosť,“ hovorí 33 ročný Samar Qassam.
Ďalší si robia starosti kvôli korupcii, ľudským právam, dokonca kvôli sebaúcte („Keď židia hovoria o tom, že ma presunú, je to isté, ako by mi odmietli byť právo človekom“).
Tieto vážne názory nezavrhujú tvrdý antisemitizmus, ktorý vládne na Blízkom východe, ale odhaľujú to, že štyri pätiny tých Palestínčanov, ktorí poznajú Izrael z vlastnej skúsenosti, chápu príťažlivosť slušného života v slušnej krajine, skutočnosť, ktorá má dôležité a pozitívne dôsledky.
