„AKP je ďaleko od toho, aby bola zdrojom antiamerikanizmu v Turecku, v regióne predstavuje ideálneho partnera pre Spojené štáty.“ Toto o strane Justice and Development Party (Strana spravodlivosti a rozvoja, známa ako AKP), vyhlasuje bývalý desk officer z tureckého Ministerstva zahraničných vecí Joshua W. Walker, ktorý teraz študuje na Princeton University. Ako bolo uvedené v The Washington Quarterly, Walker svoju tézu podporuje tým, že spomína konštruktívnu tureckú úlohu v Iraku a oceňuje to, „ako starostlivo obraňovalo (americkú) alianciu a snažilo sa pracovať s Bushovou administratívou, najmä v porovnaní s ostatnými európskymi národmi.“
A nielen to, víta oslabenie tureckého sekulárneho establišmentu, ktorým pohŕda, pretože „Po desaťročia úspešne definoval sekularizmus takým zúženým spôsobom, ako upevňovanie zastaralých a represívnych antidemokratických rysov tureckého štátu.“
 Recep Tayyip Erdogan (v strede), bývalý vodca tureckej AKP, sa v Rooseveltovej sále Bieleho domu stretol 10. decembra 2002 s prezidentom Georgom W. Bushom (vpravo) a vtedajším ministrom zahraničia Colinom Powellom. |
|
Nové skutočnosti si vyžadujú bolestivé prehodnotenie, potrebu vzdať sa vrelých sentimentov vybudovaných počas takmer 60 ročného spojenectva. Na to, aby sa krajina opäť dostala do amerického náručia a oslabila nebezpečenstvo, ktoré môže predstavovať Turecko nachádzajúce sa pod vedením islamizmu pre západné záujmy, sú potrebné výrazné kroky. Hoci všetky západné vlády v súčasnosti zdieľajú Walkerovo ľahkosť, či dokonca entuziazmus, s ktorým sa prispôsobuje stupňujúcemu sa nepriateľstvu Turecka, nesmieme dovoliť, aby ich upokojujúce slová a výrečné hodnotenia zastierali nebezpečný vývoj, ktorý teraz prebieha.
Walker užitočne poskytuje dôkazy týchto nových skutočností. Začnime tým, ako antiamerikanizmus počas päťročnej vlády AKP výrazne prosperoval, až dovtedy, kým sa v pravidelných prieskumoch verejnej mienky neukázalo, že turecké obyvateľstvo má v porovnaní so všetkými krajinami na svete voči Amerike najviac nepriateľský postoj. Voľby v roku 2000 ukázali, že 52 percent posudzovalo Spojené štáty priaznivo, v roku 2007 to však už bolo len 7 percent. Vláda Recep Tayyipa Erdogana a Abdullaha Güla nepopierateľne pomáhala podporovať to, čo Walker nazýval „dlhodobým poklesom do antiamerikanizmu, ktorý nemôže byť jednoducho vymazaný novým americkým prezidentom v januári 2009.“
Udalosťou, predstavujúcou katalýzu, teraz už symbolickou, bolo, že turecký parlament 1. marca 2003 hlasoval proti povoleniu americkým vojenským silám použiť Turecko ako vojenské nástupište pre útoky na režim Saddáma Husajna v Iraku. Odmietnutie vyvolalo obojstrannú nedôveru a vylúčilo Ankaru z prijímania rozhodnutia o Iraku. Toto vylúčenie malo veľké následky, keď Kurdská regionálna vláda prevzala moc v severnom Iraku, a dovolila tak protitureckej teroristickej skupine Strana kurdských pracujúcich (známej ako PKK) využívať turecké teritórium ako vojenské nástupište proti tureckým záujmom, čo rozbúrilo verejnú mienku v Turecku.
 Ahmet Davutoglu, Erdoganov šéf zahraničnej politiky a tvorca doktríny „strategickej hĺbky“. |
|
Je iróniou, že tieto problémy si Bushova administratíva spôsobila do určitej miery sama, keď príliš zavčasu, koncom roka 2002 podporovala myšlienku, aby sa po voľbách k moci dostali islamisti riadiaci sa zákonom. Toto pomohlo Erdoganovi stabilizovať si svoju, vtedy otrasenú zákonnú pozíciu. Stalo sa tak vtedy, keď prezident porušil predchádzajúci úzus, urobil precedens a stretol sa s ním – v tom čase iba vodcom strany a nie štátnym predstaviteľom – v Bielom dome. Podľa názoru Walkera toto stretnutie vyslalo „jasný signál o podpore vlády Erdogana a AKP zo strany Bushovej administratívy.“
Turecko spoločne s Japonskom sa ukázali byť jednými z najpružnejších krajín. Počas pätnástich rokov sa Atatürk takmer bezmocne snažil posunúť krajinu smerom na Západ, a len v priebehu piatich rokov naštartoval Erdogan pohyb smerom na Východ. Súčasná transformácia sa udiala tak rýchlo, že – odhliadnuc od formálnych vzťahov s NATO nemôže byť Turecko naďalej považované za spojenca Západu. Určite však nie je ani nepriateľom. Patrí skôr do strednej kategórie – podobne ako Rusko, Čína a Saudská Arábia – do kategórie rivalov. V jeden deň kooperujú a na druhý deň súperia. A onedlho môžu začať hroziť.
Na Turecko, rozhodnuté stať sa islamistickou krajinou, budú mať externé vplyvy len malý dosah. Je však potrebné plne využiť existujúce nástroje. A čo je najdôležitejšie, ideologicky agresívnemu Turecku musí byť odmietnuté členstvo v Európskej únii.
