Asi 100 000 tureckých vojakov, podporovaných lietadlami a tankami, je pripravených vstúpiť do Iraku s cieľom uskutočňovania protiteroristických akcií. Keď tam však už raz budú, môžu tam ostať natrvalo a obsadiť oblasť Mosulu, čo môže mať nebezpečné regionálne následky.
Pochopenie tohto nebezpečia si vyžaduje oživenie tureckých iredentistických ambícií, ktoré siahajú až k 20. rokom. Osmanská ríša sa po ukončení Prvej svetovej vojny ocitla na strane porazených – ťažká situácia, ktorá bola v roku 1920 kodifikovaná zmluvou zo Sèvres zo strany víťazných spojencov. Zmluva zaviedla v niektorých častiach osmanskej ríše medzinárodnú kontrolu. Zvyšnú časť územia dala pod separátnu arménsku, francúzsku, grécku, taliansku a kurdskú kontrolu, pričom pod tureckou kontrolou ponechala len malý štát v severozápadnej Anatólii.
Vojenské víťazstvá Kemala Atatürka v rokoch 1919-1922 a opätovné potvrdenie tureckej moci však boli príčinou toho, že zmluva zo Sèvres sa nikdy nerealizovala. Namiesto toho bola v roku 1923 podpísaná zmluva z Lausanne, ktorá potvrdila všetky súčasné turecké hranice s výnimkou jedinej, spájajúcej Turecko s Irakom, obsadeným Britmi. Zmluva z Lausanne určila provizórne hranice (Bruselská línia), ktoré mali byť v priebehu deviatich mesiacov nahradené „priateľskou dohodou uzatvorenou medzi Tureckom a Veľkou Britániou.“ Ak by táto dohoda zlyhala, o hraniciach mala rozhodnúť Spoločnosť národov.
Ankara a Londýn v skutočnosti nedosiahli žiadnu „priateľskú dohodu“ a Spoločnosť národov nakoniec pričlenila provinciu Mosul s jej 600 000 obyvateľmi k Iraku. Atatürkova vláda v roku 1926 neochotne podpísala dohodu na základe Bruselskej línie.
V priebehu takmer šiestich desaťročí sa zdali byť dispozičné práva na Mosul stanovené. Znovu sa však objavili ako téma počas iracko-iránskej vojny v rokoch 1980-1988, keď Saddám Husajn udelil tureckým jednotkám právo na „ostré prenasledovanie nepriateľa“ na irackom teritóriu v záujme zdolania spoločného nepriateľa, Stranu kurdských pracujúcich (Partiya Karkerana Kurdistan, PKK). Tieto vpády boli pre niektoré elementy v Turecku inšpiráciou na oživenie starých nárokov na Mosul.
Vojna v Kuwaite v roku 1991 viedla k ďalšiemu kolapsu irackej zákonnej moci na sever od 36. stupňa zemepisnej šírky, čo podnietilo turecké vojská k tomu, aby 29 krát uskutočnili ostré prenasledovanie nepriateľa a naplnili tak ambície Ankary týkajúce sa Mosulu. Tieto ašpirácie kulminovali v roku 1995, keď asi 35 000 tureckých vojakov vstúpilo do severného Iraku aby uskutočnili „Operáciu oceľ“, čo nakoniec viedlo tureckého prezidenta Süleymana Demirela k tomu, aby znovu otvoril aktá z roku 1926: „Hranice sú neprávne,“ uviedol. „Provincia Mosul bola časťou teritória Osmanskej ríše. Ak by toto miesto bolo časťou Turecka, žiadny z problémov, ktorými sme v súčasnosti konfrontovaní, by neexistoval.“ Demirel tiež obvinil západné mocnosti z opätovného oživovania už dávno nefunkčnej zmluvy zo Sèvres.
Demirelove komentáre vyvolali okamžité silné a negatívne reakcie, takže ustúpil späť a vyhlásil, že „Turecko neplánuje nasadiť silu na vyriešenie problému (hraníc), ani na získanie teritória.“ Ale, ako som vtedy uviedol: „V skutočnosti sa nič nevyriešilo a problém Mosulu môže opätovne vzplanúť do krízy, najmä ak bude vplyv tureckej vlády naďalej slabnúť.“
To nás privádza k súčasnej situácii. Od roku 1995 sa toho mnoho zmenilo. Saddám Husajn bol zosadený, vodcovia PKK sa ocitli v tureckom žalári v Ankare a severný Irak je poškodeným prístavom pokoja. PKK však znovu rozviruje turecko-iracké vzťahy, turecké vojenské jednotky bežne vstupujú do Iraku a otázka Mosulu sa znovu naliehavo vynára.
 Bashar al-Assad (vpravo) podporuje hrozby Recepa Tayyip Erdoğana voči severnému Iraku. |
|
V posledných týždňoch dosiahol tento problém, napriek dohode medzi Ankarou a Bagdadom, ktorá požadovala, aby sa iracké jednotky obrátili proti PKK, a napriek nepotvrdeným správam o skrytej operácii amerických špeciálnych jednotiek proti PKK, vrcholný bod napätia. Erdoğan, s podporou sýrskeho prezidenta Bashar al-Assada, odsunul nabok americké záujmy týkajúce sa tureckej invázie, turecký parlament hlasoval 507 hlasmi proti 19 za schválenie leteckých útokov a pozemnej invázie do Iraku a šéf štábu Yasar Büyükanit zverejnil bojové hrozby.
Turkovia majú absolútne oprávnené protiteroristické dôvody na úder proti PKK v Iraku, avšak ankarský tieňový iredentizmus od roku 1990 poukazuje na to, že v sebe stále prechováva ašpirácie na opätovné získanie niektorých území Osmanskej ríše. Inými slovami, doteraz stále nevyriešená otázka hraníc na Blízkom východe hrozí, že spôsobí nestabilitu.
