Pre vonkajší svet nie je také ľahké spozorovať signifikantný a rapídny nárast objemu financií, s ktorými sa teraz hospodári v súlade s islamským zákonom šaria. Podľa jednej zo štúdií „do konca roka 2005 hospodárilo v súlade so zákonom šaria s aktívami v celkovej hodnote 700 miliárd až 1 biliarda USD viac ako 300 inštitúcií vo viac ako 65 jurisdikciách.“
Islamská ekonomika získava stále väčšiu silu k tomu, aby mohla zápoliť s rýchlo sa rozvíjajúcimi portfóliami exportérov ropy a znásobujúcim sa rozsahom islamských finančných nástrojov (ako napríklad bezúročné hypotéky a sukuk bondy – islamský ekvivalent cenných papierov). Čo to však znamená? Môžu nástroje operujúce v zhode so šariou predstavovať výzvu pre existujúce medzinárodné finančné postupy? Mohol by islamský hospodársky režim, ako entuziasticky vyhlasuje, skutočne priniesť koniec nespravodlivosti, prostredníctvom „štátnych opatrení na zabezpečenie blahobytu celého národa?“
 Timur Kuran, profesor hospodárskych a politických vied na Duke University. |
|
Kuran, ktorý v súčasnosti prednáša na Duke University, vychádza z toho, že islamská ekonomika sa nevracia späť k Mohamedovi, ale predstavuje „vytvorenú tradíciu“, ktorá vznikla koncom 40. rokov v Indii. Poňatie ekonomickej disciplíny, „ktoré je vyslovene a uvedomujúc si samé seba ako islamské, je úplne nové.“ Dokonca aj tí najvzdelanejší moslimovia už pred storočím by boli ohromení „islamskou ekonomikou.“
Primárna myšlienka bola duchovným dieťaťom islamistického intelektuála Abul-Ala Mawdudi (1903-79), pre ktorého islamská ekonomika slúžila ako mechanizmus na dosahovanie mnohých cieľov: minimalizovanie vzťahov s nemoslimami, posilnenie kolektívneho vedomia moslimskej identity, rozšírenie islamu do nových oblastí ľudských aktivít a modernizácia bez westernizácie.
Ako akademická disciplína odštartovala islamská ekonomika uprostred 60. rokov. Inštitucionálnu váhu si získala počas ropného boomu v 70. rokoch, keď Saudská Arábia a ďalší moslimskí exportéri ropy po prvýkrát vlastnili značné sumy peňazí a poskytli projektu „obrovskú podporu.“
Zástancovia islamskej ekonomiky operujú dvomi základnými vyhláseniami: existujúci kapitalistický poriadok zlyháva a islam poskytuje nápravu. Pri hodnotení týchto tvrdení venuje Kuran intenzívnu pozornosť pochopeniu aktuálneho fungovania islamskej ekonomiky a sústreďuje sa na jej tri hlavné vyhlásenia: že ruší peňažný úrok, dosahuje ekonomickú rovnosť a zavádza vyššiu etiku obchodu. Vo všetkých troch bodoch to hodnotí ako totálne zlyhanie.
1) „Nikde nie je úrok očistený od ekonomických transakcií, a nikde sa islamizácia neteší masívnej podpore.“ Všetky exotické a úplne neziskové spoločné zdieľania techník, ako sú ijara, mudaraba, murabaha a musharaka majú v sebe priehľadne zamaskované platenie úrokov. Banky, ktoré o sebe vyhlasujú, že sú islamské, v skutočnosti „sa omnoho viac podobajú ostatným moderným finančným inštitúciám, než čomukoľvek z islamských tradícií.“ Stručne povedané, v islamskom bankovníctve nie je takmer nič islamského – čo prispieva k vysvetleniu toho, že Citybank a ďalší západní velikáni majú omnoho viac vkladov podporujúcich islam, než výslovne islamské banky.
2) „Nikde nebolo úspešné redukovanie nerovnosti uložením dane zakat. V skutočnosti Kuran túto daň hodnotí tak, že „nie je bezpodmienečné, že poskytuje zdroje pre chudobných, ale môže presúvať zdroje smerom preč od nich.“ Ešte horšie, zisťujeme, že v Malajzii daň zakat, o ktorej sa predpokladalo, že bude slúžiť ako podpora pre chudobných, slúži ako „výhodná zámienka pre široké islamské ciele a pre napĺňanie vreciek náboženských predstaviteľov.“
3) „Obnovené zdôrazňovanie ekonomickej etiky nemá výrazný účinok na ekonomické správanie.“ Vychádza to z príčiny, že, rovnako ako v socializme, „určité prvky islamskej ekonomickej agendy sú v konflikte s ľudskou povahou.“
Kuran odmieta celú koncepciu islamskej ekonomiky. „Neexistuje typicky islamský spôsob stavania lodí, alebo dobývania území, liečenia epidémií, či predpovedania počasia,“ tak prečo by tomu tak malo byť v prípade peňazí? Prichádza k záveru, že význam islamskej ekonomiky nespočíva v ekonómii, ale v identite náboženstva. Takáto schéma „podporuje šírenie antimoderného … toku myšlienok v celom islamskom svete. Podporuje tiež prostredie napomáhajúce islamistickej militantnosti.“
V skutočnosti islamská ekonomika pravdepodobne prispieva ku globálnej ekonomickej nestabilite tým, že „bráni inštitucionálnym sociálnym reformám nevyhnutným pre zdravý ekonomický vývoj.“ A hlavne, ak by sa moslimom skutočne zakázalo ne-úročenie, boli by vypovedaní „na okraj medzinárodnej ekonomiky.“
Stručne zhrnuté, islamská ekonomika má triviálny ekonomický význam, ale má v sebe značné a škodlivé politické nebezpečie,
