"Použití jastrabi sa zlietajú do Giulianiho tímu" znie titulok článku, uverejneného 15. októbra v Neewsweek, ktorý ohovára kandidáta na prezidenta, Rudy Giulianiho tým, že naznačuje, že poradcovia starostu, „niektorí z najdôraznejších neokonzervatívcov,“ idú v šľapajách Georga Busha. Tento článok dokonca cituje zahraničného politického analytika obviňujúceho Giulianiho z toho, že je „bushovskejší od Busha."
 George W. Bush (vpravo) and Rudy Giuliani (vľavo) |
|
Aké zvláštne. V skutočnosti by mal byť o šiestich poradcoch, uvedených v časopise Neewsweek – sú nimi Norman Podhoretz, Martin Kramer, Peter Berkowitz, Nile Gardiner, Robert Kasten, a ja - zjavný pravý opak. Po prvé, všetci sme mali svorné nesúhlasné názory na Bushovu administratívnu politiku, a po druhé, nemali sme na ňu vplyv. Inými slovami, skutočnosťou je Giulianiho čerstvý štart v zahraničnej politike previazaný s vlastnosťami, ktoré nemajú žiadny vzťah k úspechom a zlyhaniam terajšieho prezidenta.
Pozrime sa, aké mám ja sám názorové nezhody s Bushovou administratívnou politikou. Moje písomné i slovné výpovede počas uplynulých siedmich rokov kritizovali riešenie otázok Iraku, vojny proti teroru, demokratizácie a (špeciálne) arabsko-izraelského konfliktu.
Irak: Politika voči Iraku je príliš ambiciózna, ako som znovu a znovu prehlasoval už od apríla 2003. Sloganom "Stay the course – but change the course," (Zachovať postup – ale zmeniť prístup) som vytvoril tretiu polohu medzi administratívou a jej kritikmi, takú, ktorá žiada, aby cudzinci rýchlo odstúpili od riadenia Iraku, a aby koaličné jednotky opustili mestá a presunuli sa na vidiek a na hranice. Robil som si posmech z obrovskej americkej ambasády v Bagdade. Tvrdil som, že voľby majú byť odložené a vláda má byť vrátená demokraticky zmýšľajúcemu silnému mužovi Iraku.
Vojna proti teroru: Prudko som napadal eufemistický a nepresný termín „vojna proti teroru“, argumentujúc potrebou (1) správnej identifikácie nepriateľa a (2) vytvorenia jasnej sústavy cieľov až k jej porážke. Chválil som pokroky, ktoré kulminovali Bushovým vyhlásením v auguste 2006, že Američania sú „vo vojne s islamistickými fašistami,“ potom som však ľutoval jeho nedávny ústup od pomenovania nepriateľa.
Demokratizácia: Keď prezident po prvýkrát oznámil cieľ predstavujúci zvýšenie politickej participácie na Blízkom východe, aplaudoval som, a súčasne som varoval pred príliš rýchlym nahradením tyranie demokraciou a naliehal som, že proces sa musí uskutočniť pomaly a opatrne. Vzhľadom na to, že súčasné postupy posilnili islamistov som mu udelil nedostatočnú.
Arabsko-izraelský konflikt: Namietal som voči takmer každému aspektu súčasnej vládnej politiky v tomto divadle tým, že som odsúdil Bushov pamätný prejav z júna 2002 za to, že poskytuje úžitok terorizmu, odmietol jeho vítanie palestínskeho štátu a po jeho opätovnom zvolení v roku 2004 som varoval pred „potenciálne najťažšou krízou vôbec v americko-izraelských vzťahoch.“ Predpovedal som, že nadchádzajúce rozhovory v Annapolise zlyhajú a varoval som pred škodami, ktoré spôsobia.
Napriek týmto rozporom som dvakrát entuziasticky volil Georga W. Busha, som hrdý na to, že som sa v roku 2003 stal jeho kandidátom a predpovedám, že historici budú hodnotiť jeho prezidentstvo ako úspešné. Prezentovanie prezidentovania Rudyho Giulianiho a jeho poradcov ako klonov Bushovej administratívy je však nezmyslom. Spravodajské magazíny by mali zvážiť potrebu uskutočnenia prieskumu pred tým, ako budú mať veľké reči.
A na záver, niekoľko myšlienok o označení „konzervatívec“, ktoré šíri Newsweek a ľavicoví kritici: Ako zdôrazňuje Irving Kristol, nazývaný niekedy duchovným otcom neokonzervativizmu, tento termín sa vyvíjal od začiatku 70. rokov, keď sa prvýkrát objavil, a dnes ho možno popísať tromi charakteristikami:
- V ekonomike, nízke dane, priateľsky naklonený prístup s cieľom dosiahnutia nárastu.
- V sociálnej oblasti, priaznivý postoj voči silnej, narastajúcej a morálnej štátnej moci.
- V zahraničnej politike, patriotický prístup, orientovaný proti svetovej vláde, ktorý prichádza na pomoc ostatným demokratickým štátom.
Do určitej miery beriem túto triádu, pričom súhlasím s prvým a tretím bodom, nie však s druhým, kde sa kloním k libertarianizmu. Táto nejednoznačnosť ma v roku 2005 viedla k zisteniu, že sa nebudem môcť nikdy celkom rozhodnúť, či som, alebo nie som neokonzervatívcom – i keď musím poznamenať, že iní už dávno predtým zjavne rozhodli v tejto veci za mňa. „Novinári používajú termín „neokonzervatívec“ na popísanie mojej osoby, vydavatelia zahŕňajú moje diela do neokonzervatívnej antológie, kritici skúmajú moje názory v snahe preniknúť do neokonzervatívneho myslenia a moderátori talk show ma pozývajú, aby som reprezentoval neokonzervatívne hľadiská.“
V každom prípade však, ak tento termín súčasne vyžaduje, aby som podporoval politiku Georga W. Busha na Blízkom východe, potom nie som neokonzervatívcom.
