„Teraz sme všetci keynesiáni,“ znie slávne vyhlásenie Richarda Nixona práve v čase, keď ekonomické teórie Johna Maynarda Keynesa začali získavať zlú reputáciu. Tak isto by sa dalo s rovnakou vierou hovoriť v roku 1989, keď si existencia Izraela získala širokú akceptáciu, že „Teraz sme všetci sionistami.“ Teraz už ale nie.
Vymenujme si spôsoby, ktorými je Izrael obliehaný: Iráncami budujúcimi atómové zbrane, Sýrčanmi zhromažďujúcimi chemické zbrane, Egypťanmi a Saudmi budujúcimi ťažké konvenčné vojenské sily, Hizballáhom útočiacim z Libanonu, Fatahom zo Západného brehu, Hamasom z Pásma Gazy, a izraelskí moslimskí obyvatelia sa stávajú politicky neústupčivými a stále viac násilnými.
Profesori, redaktori a byrokrati z ministerstiev zahraničia z celého sveta spochybňujú ďalšiu existenciu židovského štátu. Dokonca spriatelené vlády, najmä Bushova administratíva, uskutočňujú diplomatické iniciatívy, ktoré podkopávajú schopnosť vojenského zastrašovania zo strany Izraela, a ich predaj zbraní narušuje izraelskú bezpečnosť.
Predpokladajme však, že krajina sa zmieta v týchto mnohých problémoch. To ju stavia tvárou v tvár k základnej výzve: židovská populácia sa stále viac stáva rozčarovanou, ba dokonca vyvedenou z miery zakladajúcou ideológiou, židovským národným hnutím, sionizmom.
Theodor Herzl (1860-1904) a ďalší teoretici prišli k záveru, že sionistické volanie po suverénnom židovskom štáte zodpovedá politickému kontextu a nálade svojej doby. Keď sa o vlastný štát mohli usilovať Číňania, Arabi a Íri, prečo nie Židia?
A skutočne, sú to najmä židia, ktorí počas takmer dvoch milénií platili najvyššiu cenu zo všetkých národov za svoju politickú slabosť, boli vyhosťovaní, prenasledovaní, perzekvovaní a masovo vyvražďovaní ako žiadny iný národ. Sionizmus poskytol únik z tejto tragickej histórie tým, že poskytol možnosť stáť vzpriamene a chopiť sa meča.
Sionizmus mal už od svojho vzniku podiel svojich oponentov, od Haredima (ultra-ortodoxný), cez nostalgických Iračanov až k reformovaným rabínom. Ale až donedávna to boli len marginálne elementy. V súčasnosti, v dôsledku vysokej miery pôrodnosti, predstavuje kedysi maličká Haredi-komunita 22 percent izraelských prvákov. Ak k tomu pripojíme zhruba rovnaký počet arabských prvákov, okolo roku 2025 môžeme očakávať výraznú transformáciu.
Pre Izrael je ale horšie to, že židovský nacionalizmus stratil svoju takmer automatickú podporu, ktorú mal u sekulárnych židov, mnohí z nich považujú túto ideológiu devätnásteho storočia za zastaralú. Niektorí prijímajú argument, že židovský štát reprezentuje rasizmus či etnickú nadvládu, iní pokladajú za presvedčivé univerzalistické a multikulturálne alternatívy. Treba uvažovať o niektorých známkach zmien, ktoré práve prebiehajú:
- Mladí Izraelčania sa vyhýbajú vojenskej službe v rekordnom počte, 26 percent židovských chlapcov a 43 percent dievčat v odvodovom veku nebolo v roku 2006 odvedených. Znepokojené izraelské obranné sily požadujú uzákonenie odopretia štátom poskytovaných benefitov židovským Izraelčanom, ktorí nevstúpia do vojenskej služby.
- Izraelský generálny prokurátor Menachem Mazuz ukončil činnosť Židovského štátneho fondu (Jewish National Fund), pionierskej sionistickej inštitúcie (založenej v roku 1901) rozhodnutím, že jeho úloha pri nadobúdaní pôdy špeciálne pre židov nemôže v budúcnosti pokračovať so štátnou pomocou.
- Prominentní izraelskí historici sa sústreďujú na to, by ukázali, že Izrael bol splodený v hriechu a je silou zla.
- Izraelské ministerstvo vzdelávania schválilo učebnice pre tretí stupeň arabských študentov, prezentujúce vytvorenie Izraela v roku 1948 ako „katastrofy“ (arabsky: nakba).
- Avraham Burg, potomok vedúcej sionistickej rodiny a prominentná osobnosť Labor Party (Strany práce) vydal knihu, v ktorej prirovnáva Izrael k Nemecku 30. rokov.
- Prieskum verejnej mienky z roku 2004 zistil, že len 17 percent amerických židov nazýva samých seba „sionistami“.
 Abraham Burg, a bývalý vodca Labor Party, prirovnáva Izrael k Nemecku 30. rokov. |
|
Na dovŕšenie všetkého sa Arabi v súčasnosti pohybujú opačným smerom a vykazujú nižší stupeň etnickej a religióznej bojachtivosti.
Ako sionista pozorujem tieto rozličné trendy s neblahou predtuchou, týkajúcou sa budúcnosti Izraela. Utešujem sa tým, že si pripomínam, že zopár dnešných problémov bolo evidentných už v roku 1989. Možno budú vyhliadky sionizmu v roku 2025 znovu svetlejšie, po tom, ako si obyvatelia Západu všeobecne a špecificky Izraelčania uvedomia nebezpečenstvá, ktoré predstavujú palestínski iredentisti, džihádisti a ostatní extrémisti z Blízkeho východu.
