V americkej politickej spoločnosti dominujú a polarizujú ju dva názory. Niektorí hovoria, že vojna je prehratá, Irak preto treba opustiť. Iní zasa vravia, že vojnu je možné vyhrať, preto treba vojenské jednotky nechať na mieste.
Vyrovnám tento rozdiel v názoroch a poskytnem tretiu cestu. Okupácia je prehratá, ale vojnu možno vyhrať. Podržme americké jednotky v Iraku, ale odsuňme ich z miest.
Už vo februári 1991, hneď po tom, ako sa skončila vojna v Kuvajte, som predpovedal zlyhanie vojenskej okupácie v Iraku vedenej Spojenými štátmi. Napísal som, že okupácia, ktorá trvá viac ako niekoľko mesiacov „povedie pravdepodobne k jednej z najväčších katastrof v americkej zahraničnej politike.“ K tomuto záveru som dospel na základe toho, že iracké obyvateľstvo začína „veľmi silno odmietať prevažne americké okupačné jednotky.“ Preto som prišiel k záveru, že potupa paľby sniperov pochová prestíž vysokej technickej úrovne vojenskej nadradenosti na a „slávne víťazstvo dosiahnuté za použitia rakiet Tomahawk a Patriot, ako aj stíhačiek Tornado, zostane len nejasnou spomienkou.“
V apríli 1991 som k tomu dodal, že „Americké jednotky rýchlo zistia, že ich nenávidia, nehľadiac na to, že sa budú uskutočňovať samovražedné bombové útoky na šíitov, Kurdi budú pokračovať vo svojich rebéliách a sýrska a iránska vláda bude pripravovať nové spôsoby sabotáže americkej nadvlády. Ponechanie vojenských jednotiek na mieste môže byť príliš bolestné a pokorujúce.“
V októbri 2003, keď okupácia trvala už pol roka, som predpovedal, že „misia v Iraku sa skončí zlyhaním,“ pretože motivácia Iračanov zameraná na odstránenie koaličných jednotiek vysoko prevyšuje motiváciu koalície zostať na mieste. „Snahy koaličných jednotiek pod vedením Spojených štátov zamerané na nápravu situácie v Iraku nie sú dostatočne silné na to, aby o to vytrvalo žiadali, a to rovnako u Američanov, Britov, či ostatných ne-moslimských partnerov.“
Teraz znovu zdôrazňujem, že nedostatok vôle (koľko Američanov či Britov si robí hlboké starosti o ďalšiu budúcnosť Iraku?) znamená, že koaličné jednotky nemôžu dosiahnuť grandiózny cieľ rehabilitácie Iraku. Vo výzvach na odsun odrážajú kritici náladu národa, ktorá necháva Bushovu vládu v stave zvyšujúcej sa izolácie. Tento trend takmer s určitosťou bude ďalej pokračovať.
Prezident Bush však koná správne, keď trvá na udržaní jednotiek v Iraku.
Americká spoľahlivosť je čiastočne ohrozená. Krajina si nemôže dovoliť to, o čom hovorí Victor David Hanson, že by to bol jej vôbec prvý útek z bojiska. Zbabelo ustupujúce zástupy v tejto veci klamú sami seba. Senátor George Vojnovič (republikán zo štátu Ohio) predpokladá, že „ak by sa ktokoľvek dozvedel, že odchádzame (z Iraku), vyvolá to obrovský strach. Jeff Jacoby na to v Boston Globe sardonicky odpovedá: samozrejme, „nič nevyvolá u al-Kájdy väčšiu paniku, ako odchod Američanov.“
Jednotky by mali zostať v Iraku aj z ďalšieho dôvodu: Irak poskytuje bezkonkurenčnú bázu, z ktorej je možné ovplyvňovať vývoj v tom najnestálejšom svetovom divadle. Koaličné vlády by to mohli využiť na:
- Ovládnutie alebo potlačenie vplyvu iránskej a sýrskej vlády.
- Zabezpečenie si voľného prísunu ropy a plynu.
- Boj s al- Kájdou a ďalšími medzinárodnými teroristickými organizáciami.
- Poskytovanie vľúdnej prítomnosti v Iraku.
 Čo by koaličné jednotky nemali robiť: Ťažko vyzbrojený slobodník vojenského námorníctva Eliot Yarmura, vedie maskovaných irackých vojakov uličkou počas bezpečnostnej patroly v irackej Barwane, 15. jan. 2006. |
|
Vyzývam k tomu, aby medzinárodné jednotky upustili od improvizovaných výbušných zariadení, mestských zákopov a ozbrojených konvojov a presunuli sa do púšte a na hranice, kde môže hrať dôležitú úlohu vysoká úroveň ich technického vybavenia.
To znamená, že koalícia sa vzdá svojho príliš ambiciózneho cieľa demokratického, slobodného a prosperujúceho Iraku, a zameria sa namiesto toho na to, aby bol Irak bezpečný, stabilný a kľudný. Predovšetkým, usporiadanie volieb v januári 2005, iba 22 mesiacov po zhodení tyrana, bolo predčasné a nerealistické. Iračania budú potrebovať roky, možno aj desaťročia na to, aby sa naučili jemným spôsobom otvorenej spoločnosti.
Odstránenie Saddáma Husajna bolo reálnym a vítaným činom medzinárodného ozdravenia, ale náprava Iraku v konfrontácii s oslobodenou, rozdelenou irackou populáciou zostáva za prianím koalície. Koalícia poskytla Iračanom nový štart, nemôže však zaňho prevziať zodpovednosť, ani zrekonštruovať ich krajinu.
Sústredenie sa na strategickú úroveň tiež znamená, že koalícia sa bude dištancovať od irackého vnútorného vývoja, a bude sa k Iraku správať ako k dospelému, ktorý si vytvára svoj vlastný osud, a nie ako ku svojmu zverencovi. Nebude sa viac objímať s vodcami krajiny, zaobchádzať s ich poslancami ako s nižšie postavenými, ani odporúčať miestnym partnerom, aby emigrovali do Dánska č Spojených štátov.
Znamená to zachovať postup, ale zmeniť prístup, presunutie základne do oblasti púšte, ale nie opustenie Iraku.
