Keď Dwight D. Eisenhower v júni 1957 slávnostne otváral Islamské centrum vo Washingtone, vyžaroval jeho príhovor obsahujúci 500 slov dobrú vôľu („Civilizácia vďačí islamskému svetu za niektoré zo svojich najdôležitejších vybaveností a vymožeností“), zmätene blábolil americký prezident (Moslimovia v Spojených štátoch, vyhlasoval, majú právo na svoj „vlastný kostol“). Viditeľne sem nezahrnul žiadne slovko o politike.
Presne o päťdesiat rokov neskôr stojac bosými nohami, v príhovore pri 50. výročí otvorenia Washingtonského islamského centra predniesol prejav, obsahujúci 1 600 slov a rovnako vychvaľoval stredovekú islamskú kultúru („Prichádzame, aby sme vyjadrili naše ocenenie viery, ktorá obohatila civilizáciu na celé storočia“), on ale rozoznával mešitu od kostola – a na programe mal viac než lichotenie.
Omnoho pozoruhodnejším bol jeho výrok „Investoval som jadro svojej prezidentskej činnosti do pomoci moslimom v boji proti terorizmu, prehlasovaniu ich slobody a nájdeniu ich vlastnej unikátnej cesty k prosperite a mieru.“ Tento vášnivý apel bol signálom toho, ako Bush chápe, do akej miery budú skutky moslimov určovať jeho odkaz.
Mali by dbať na svoj sen a „nájsť si svoju jedinečnú cestu k prosperite a mieru,“ potom jeho prezidentská činnosť, akoľvek sa zdá byť v tomto okamihu deštruktívna, bude obhájená. Rovnako ako Harry S Truman, historici uznávajú, že videl ďalej ako jeho súčasníci. Ak by však boli moslimovia „ponechaní v celosvetovom pohybe k prosperite a slobode,“ historici by pravdepodobne považovali tieto dva výrazy rovnako neľútostné, ako to ich spolu-Američania robia dnes.
Samozrejme, to, ako sa majú moslimovia, závisí vo veľkej miere od ďalšieho postupu radikálneho islamu, ktorý naopak závisí od jeho pochopenia americkým prezidentom. V priebehu rokov Bush všeobecne preukázal narastajúce pochopenie tejto témy. Začal frázovitými obhajujúcimi vyjadreniami o islame ako o „náboženstve mieru“, používajúc tento slovný obrat až do roku 2006. Dokonca už dávnejšie prednášal moslimom o skutočnej povahe ich náboženstva, je to opovážlivá ambícia, ktorá ma v roku 2001 viedla k tomu, aby som ho pomenoval „imám Bush“.
Spolu s tým, ako jeho znalosti rástli, hovoril Bush o kalifáte, „islamskom extrémizme“ a „islamofašizme“. Čo eufemisticky v roku 2001 nazval „vojnou proti teroru“, v roku 2006 vzťahoval na útočnejší pojem „vojna s islamskými fašistami“. Veci sa zlepšovali. Možno Washington nakoniec túto hrozbu pochopil.
Takéto analýzy však pobúrili moslimskú opozíciu a keď sa Bush blížil ku svojmu politickému úpadku, stiahol sa na bezpečnejšiu pôdu a minulý týždeň sa vrátil späť ku schátralým metaforám a opatrne pristupoval ku každej zmienke o islame. Namiesto toho hovoril nie príliš jemne o „veľkom boji proti extrémizmu, ktorý teraz vyhráva za hranicami Blízkeho východu“ a o „skupine extrémistov, ktorí sa snažia využiť náboženstvo ako cestu k moci a prostriedkom dominancie.“
Horšie je, že v prejave sa hlasno vybubnovávalo menovanie mimoriadneho veľvyslanca Spojených štátov pri Organizácii islamskej konferencie, ktorého úlohou má byť „načúvať a učiť sa od“ svojich moslimských partnerov. OIC je však organizácia sponzorovaná Saudskou Arábiou, podporujúca program wahábistov s obrazom čisto moslimských Spojených národov. Ako uviedol Steven Emerson, Bushova bezútešná iniciatíva spočíva v „kompletnej ignorancii rozširujúceho sa radikalizmu, pro-terorizmu a anti-amerických postojov, ktoré môžeme bežne nájsť vo výrokoch OIC a jeho vodcov.“
Na posilnenie tohto prispôsobivého tónu si niektoré z prezidentových vrcholových pracovníčok, načúvajúc jeho prejavu, napríklad Frances Townsend and Karen Hughes obliekli improvizované hidžáby.
Stručne povedané, je to ako „opätovné déjà vu“. Ako to vykresľuje Diana West, „Takmer šesť rokov po 11. septembri – takmer šesť rokov po prvej návšteve Islamského centra a vyhlasovania „Islam je mier – sa Bush nič nenaučil.“ Teraz však prechovávame horúčkovitú nádej, že oproti roku 2001 sa ešte môže učiť, vstrebávať a premýšľať o pochopení islamistickej povahy nepriateľa.
Záverom je, že od základov zlyhal pri zaoberaní sa zásadnými otázkami. Namiesto tohto konštatovania sa ale musíme spoliehať na jeho potenciálneho následníka, a očakávať od neho, že sa vráti k Bushovej občasnej odolnosti voči upevňovaniu náročných predstáv kalifátu a islamského extrémizmu. Niektorí z republikánov – Rudy Giuliani, Mitt Romney a predovšetkým Fred Thompson – robia práve toto. Demokratickí kandidáti nanešťastie uprednostňujú to, že pokiaľ ide o túto tému, zostávajú takmer úplne ticho.
Takmer tridsať rokov po prvom islamistickom útoku na Američanov a v predvečer troch pokusov o teroristický útok vo Veľkej Británii sa prezidentov prejav javí ako zmätené washingtonské trosky.
