Izraelské prúdové lietadlá proti iránskym nukleárnym zbraniam

Podľa správy, ktorú uverejnili Middle East Newsline sa George Bush v snahe vyhnúť sa „katastrofickému vývoju“ rozhodol nezaútočiť na Irán. Vládne zdroje sa vyjadrili, že Washington považuje kooperáciu s Iránom za „potrebnú pri odsune (amerických bojových jednotiek) z Iraku.“

Ak je to pravda, znamená to, že židovský štát stojí sám proti režimu, ktorý hrozí „vymazaním Izraela z mapy“ a vyrába za týmto účelom nukleárne zbrane. Izraelskí vodcovia naznačujú, že ich trpezlivosť sa vyčerpala. Podpredseda vlády Šaul Mofaz vyslovil varovanie, že „diplomatické úsilie by malo priniesť výsledky do konca roku 2007.“

Môžu izraelské obranné sily skutočne zastaviť iránsky nukleárny program?

Prísne tajné analýzy agentúr tajných služieb normálne odpovedajú na takéto otázky. Môžu sa však o to pokúsiť aj talentovaní outsideri, ktorí využívajú zdroje prístupné verejnosti. Whitney Raas a Austin Long študovali tento problém na Massachusetts Institute of Technology a v časopise International Security uverejnili svoju pôsobivú analýzu „"Osirak Redux? Assessing Israeli Capabilities to Destroy Iranian Nuclear Facilities“ (Návrat Osiraku? Zhodnotenie izraelskej spôsobilosti zničiť iránske nukleárne zariadenia).

Raas a Long sa sústredili výlučne na uskutočniteľnosť, nie na politickú žiadúcosť alebo strategické následky: Rozhodli by sa izraelské národné komandá zničiť iránsku infraštruktúru, mohlo by ich vojsko uskutočniť túto misiu? Autori zvažujú päť úspešných postupov:

	Zariadenie na obohacovanie uránu v meste Natanz.

Tajné služby: Aby sa zabránilo výrobe štiepnych materiálov, bolo by potrebné zneschopniť iba tri zariadenia iránskej nukleárnej infraštruktúry. V stúpajúcom poradí dôležitosti sú to: závod na ťažkú vodu a reaktory na výrobu plutónia, ktoré sa budujú v Araku, závod na konverziu uránu v Isfaháne a zariadenie na obohacovanie uránu v Natanze. Najmä zničenie zariadenia v Natanze, ako vyhlasujú, „je rozhodujúce pre hroziaci pokrok nuklerizácie Iránu.“

Výzbroj: Zničenie všetkých troch zariadení s dostatočnou spoľahlivosťou si vyžaduje – čo je dané ich veľkosťou a tým, že sú umiestnené pod zemou, aby izraelské vojenské sily mali k dispozícii zbrane a ďalšie faktory – dvadsaťštyri 5 000 librových bômb a dvadsaťštyri 2 000 librových bômb.

Platformy: Berúc do úvahy „zvyšky fúziových technológií“ dostupné Iránčanom a obmedzenia ich bojových lietadiel a pozemných obranných síl, ktoré by sa mohli postaviť proti izraelským vzdušným silám, ktoré sú na vysokej technickej úrovni, Raas a Long vypočítali, že IDF (Izraelské ozbrojené sily) potrebujú relatívne malú údernú silu dvadsiatich piatich lietadiel F-15I a dvadsiatich piatich lietadiel F-16I.

Stanovenie smeru: Izraelské prúdové lietadlá môžu dosiahnuť svoje ciel tromi cestami: Sever Iránu cez Turecko, stred cez Jordánsko a Irak a juh cez Saudskú Arábiu. Čo sa týka paliva a nákladu, vzdialenosti sú vo všetkých troch prípadoch zvládnuteľné.

F-15I

Obranné sily: Autori, skôr než by predpovedali výsledok izraelsko-iránskej konfrontácie, vypočítali, aký počet z 50 izraelských lietadiel by musel dosiahnuť svoje tri ciele, aby bola operácia úspešná. Vypočítali, že 24 lietadiel by muselo dosiahnuť Natanz, 6 Isfahán a 5 Arak, teda spolu 35 lietadiel. A naopak, znamená to, že iránska obrana musí zastaviť 15 z 50 lietadiel, čiže jednu tretinu údernej sily. Autori považujú stupeň strát na životoch a materiáloch za „veľmi vysokú“ v prípade Natanzu a „takmer nepredstaviteľnú“ v prípade ďalších dvoch cieľov.

Vo všeobecnosti Raas a Long zistili, že húževnatá modernizácia izraelských vzdušných síl poskytuje „spôsobilosť zničiť dokonca aj dobre zabezpečené ciele v Iráne s určitým stupňom spoľahlivosti.“ Porovnali iránsku operáciu s izraelským útokom na iránsky nukleárny reaktor v Osiraku v roku 1981, ktorý bol úplne úspešný, a zistili, že „sa ukazuje byť nemenej úspešnou“, akou bola tá prvá.

Veľký otáznik zostáva visieť nad otázkou, o ktorej autori neuvažujú, a to, či by turecká, jordánska, americká alebo saudská vláda povolila Izraelu vniknutie do svojho vzdušného priestoru (pripomíname, že Irak je pod americkou kontrolou). Ak by Izraelčania nezískali včas povolenie na prelety cez tieto teritóriá, museli by si svoju cestu do Iránu vybojovať. Tento jeden faktor, viac ako všetky ostatné, ohrozuje celý projekt (IDF by mohol tento problém redukovať letmi pozdĺž hraníc, napríklad turecko-sýrskych, čo by umožnilo obom krajinám, kadiaľ by viedla cesta vyhlásiť, že lietadlá sa nachádzali vo vzdušnom priestore tej druhej strany).

Raas a Long naznačujú, ale nevyhlasujú, že IDF by mohli dosiahnuť ostrov Kharg, cez ktorý sa exportuje viac ako 90 percent iránskej ropy, čo by predstavovalo ťažké straty pre iránske hospodárstvo.

Skutočnosť, že izraelská armáda má „dostatočne vysoké šance na úspech“ unilaterálne zničiť kľúčové iránske nukleárne zariadenia, môže pomôcť odstrašiť Teherán od pokračovania vo svojom jadrovom programe. Štúdia Raasa a Longa tak robí diplomatickú dohodu omnoho pravdepodobnejšou. Ich výsledky si zaslúžia to najväčšie možné rozširovanie.

Daniel Pipes, riaditeľ Middle East Forum, vyučoval dva roky na U.S. Naval War College.