Moja návšteva Istanbulu, ktorá sa uskutočnila tento týždeň, sa odohrala v čase najväčšej výzvy pre sekulárnu Tureckú republiku od jej vytvorenia v roku 1923.
Založil ju Mustafa Kemal Atatürk na troskách Otomanskej ríše, pravdepodobne v čase najvyššej dôvery k Západu, keď sa zdalo, že európske zvyky sa stanú celosvetovým vzorom. Atatürk zaviedol závratné množstvo zmien, vrátane európskych zákonov, latinskej abecedy, gregoriánskeho kalendára, osobného priezviska, nosenia klobúkov namiesto fezu, monogamie, nedele ako dňa pokoja, zákazu dervišov, zákonného práva na požívanie alkoholu a turečtiny ako liturgického jazyka.
Mnohé z reforiem sa ujali, návrat späť k arabskému písmu alebo odstránenie priezviska z mena je nemysliteľné. To síce platí, ale vo všeobecnosti sa krajina vrátila k islamským zvykom. Zvyšovanie objemu náboženskej výučby na školách a viac štátom financovaných mešít je sprevádzané skutočnosťou, že viac žien nosí na hlave šatky.
Za tento vývoj zodpovedá niekoľko faktorov: predvídateľná reakcia na Atatürkove excesy, širšia demokratizácia Turecka, ktorá poskytla masám šancu na sebavyjadrenie, vyšší demografický pomer Anatólčanov, ktorí sú všeobecne vlažnejší k Atatürkovým zmenám a nárast islamizmu, ktorý začal v polovici 70. rokov.
Tento nárast sa preniesol do výraznej islamskej reprezentácie v Grand National Assembly (tureckom parlamente), kde na začiatku 60. rokov to bolo jedno kreslo, a potom – vďaka tureckým volebným osobitostiam – dosiahol ku dnešnému dňu takmer dvojtretinovú majoritu. Islamské strany dvakrát riadili úrad premiéra, v rokoch 1996-97 a od roku 2002. V prvom prípade tvrdohlavá osobnosť Necmettina Erbakana a jasný islamistický program podnietili armádu, strážcu Atatürkových tradícií k tomu, že ho v priebehu roka zbavila moci.
Po páde Erbakana založil jeho bývalý zástupca Recep Tayyip Erdoğan Stranu spravodlivosti a rozvoja (Justice and Development party, AKP), ktorá je v súčasnosti vládnucou stranou. Erdoğan a jeho tým, po tom, ako sa poučili z fiaska v rokoch 1996-97, zaujali k otázke islamizácie omnoho pozornejší prístup. Preukázali tiež kompetencie v riadení krajiny, dobrom riadení ekonomiky, v otázkach Európskej únie, Cypru a ďalších.
Minulý mesiac však Erdoğan zašiel príliš ďaleko, keď vybral svojho úzkeho spolupracovníka Abdullaha Güla, aby kandidoval na úrad prezidenta republiky. V rýchlom slede udalostí sa Gülovi nepodarilo získať dostatočný počet hlasov, Ústavný súd zrušil voľby, do ulíc vyšli milióny sekularistov, armáda pohrozila prevratom a Erdoğan rozpustil parlament. O prezidentovi, rovnako ako o parlamente, sa bude onedlho rozhodovať znovu.
Vznikli tak otázky: Môže AKP opätovne získať majoritu kresiel? Ak sa jej to nepodarí, bude schopná zostaviť vládnu koalíciu? Bude mať úspech a podarí sa jej dosadiť za prezidenta svojho kandidáta?
A čo je omnoho dôležitejšie, aké sú zámery vedenia AKP? Budú sa aj po tom, ako sa stali svedkami Erbakanovho osudu naďalej držať tajného islamistického programu, alebo sa jednoducho naučia zastierať svoje islamistické ciele? Alebo sa týchto cieľov naozaj vzdajú a začnú akceptovať sekularizmus?
Na tieto otázky týkajúce sa zámerov možno odpovedať len špekulatívne. Po návšteve Turecka v polovici roka 2005 som k otázke, či AKP vlastní tajnú agendu zaujal stanovisko, že pripomína „intelektuálne náročné puzzle,“ s presvedčivými dôkazmi na oboch stranách. A platí to naďalej aj po mojej terajšej návšteve o dva roky neskôr. Je tu len viac údajov, ktoré treba spracovať a interpretovať.
Každý Turek sa musí v otázke svojho hodnotenia AKP rozhodnúť sám za seba, rovnako, ako sa musia rozhodnúť kľúčové zahraničné vlády. I keď výsledky verejnej mienky ukazujú, že tureckí voliči ešte stále nie sú celkom rozhodnutí, zahraniční vodcovia sa rozhodli v prospech Erdoğana. Rada Európy odsúdila vojenskú intervenciu a americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová šla ešte ďalej a pochválila AKP za to, že „ťahá Turecko na Západ, smerom k Európe,“ a špeciálne privítala úsilie strany o prispôsobenie tureckých zákonov z oblasti osobnej a náboženskej slobody k európskym.
Vo svojom stanovisku však ignoruje to, že AKP sa usiluje o zavádzanie islamských zákonov, keď súdne trestá cudzoložstvo, vytvára bezalkoholové zóny, nehovoriac o jej privilegovaní islamských súdov nad sekulárnymi, jej závislosti na špinavých peniazoch a jej náklonnosti k náboženským menšinám ako aj o prenasledovaní politických oponentov. Členstvo v Európskej únii ďalej poskytuje AKP obrovský vedľajší benefit: redukovaním politickej úlohy tureckého extrémne sekulárneho vojenského vedenia paradoxne uľahčí cestu k prijatiu islamských zákonov. Prežije opatrné správanie sa AKP svoju neutralizáciu armádnych zborov? A nakoniec, ministerka Riceová ignoruje napätie, ktoré AKP vyvoláva v americko – tureckých vzťahoch.
Jej povrchná analýza však má jeden náhodný úžitok: so zreteľom na zapálený turecký antiamerikanizmus týchto dní môže americká podpora AKP v skutočnosti spôsobiť, že stratia hlasy. Ak dáme bokom takýto cynický humor, mal by Washington zastaviť podporovanie AKP a namiesto toho sa postaviť na stranu svojich prirodzených spojencov, sekularistov.
