„Umiernení jednorožci“, hromžil jeden z čitateľov, ktorý odpovedal na moje odporúčanie, že západné štáty by mali podporovať umiernených moslimov. Odmietol ich existenciu ako mýtus a uviedol, že nemoslimovia „neustále čakajú na to, že umiernení vstanú a prinesú výsledky, tak, že identifikujú a odstránia extrémistických gangstrov z ich mešít a komunít.“
Je to oprávnený skepticizmus a rozumná požiadavka. Nedávne udalosti v Pakistane a Turecku však preukázali, že umiernení moslimovia nie sú mýtom.
V Pakistane demonštrovalo v najväčšom meste krajiny Karáčí 15. apríla odhadom asi 100 000 ľudí, ktorí protestovali proti plánom najmocnejšej mešity v Islamabáde Lal Masjid, ktorá chce vytvoriť paralelný súdny systém založený na islamskom zákone šaria. „Nie extremizmu“, burácal dav. „Budeme klásť silný odpor religióznemu terorizmu a religióznemu extrémizmu,“ vyzýval prítomných na manifestácii Altaf Hussain, vodca politickej strany Mutahida Qaumi Movement (Hnutie Mutahida Qaumi).
V Turecku pochodovalo viac ako milión umiernených moslimov v piatich pochodoch na protest proti pokusu Strany spravodlivosti a rozvoja (Justice and Development Party, AKP) o prevzatie prezidentského úradu v republike, čo by jej umožnilo úplnú kontrolu nad oboma najvyššími vládnymi úradmi (tým druhým je predseda vlády, v súčasnosti zastupovaný Recep Tayyip Erdoğanom).
 Ankara, pochod 14. apríla 2007. |
|
Muge Kaplan, mladá žena nesúca obrovskú tureckú zástavu vysvetľovala, že dav predstavujú moslimovia a veriaci v islam, ale neželajú si, aby sa islam stal „jediným spôsobom nášho života.“ Farmár Bülent Korucu vyhlasoval, že zástup bráni svoju republiku „pred náboženskými fundamentalistami.“
Na podobnú tému sa uskutočnil aj druhý pochod 29. apríla v Istambule, ktorý sa mohol pochváliť počtom 700 000 účastníkov. Menšie pochody sa uskutočnili 5. mája v západnej Anatólii, v mestách Manisa, Çanakkale, a Marmaris.
Masy však nie sú v odpore voči islamistom z AKP osamotené. Prezident Ahmet Necdet Sezer varoval pred tým, že od roku 1923, keď vznikla sekulárna republika, „boli jej piliere často spochybňované.“ Napadol tiež nátlak zo strany „nežného islamistického štátu“ a predpovedal, že sa zmení na extrémistický. Zástupca predsedu opozičnej Ľudovej strany republikánov Onur Öymen varoval pred tým, že ak AKP prevezme prezidentstvo, „príde k prevrhnutiu celej rovnováhy“ a vytvoreniu veľmi nebezpečnej situácie.
Vojsko – ktoré v Turecku v konečnom dôsledku rozhoduje o moci – vydalo dve vyhlásenia. Šéf generálneho štábu Gen. Mehmet Yaşar Büyükanıt vyjadril 12. apríla svoju nádej, že za prezidenta bude zvolený „niekto, kto je lojálny zásadám republiky – nielen slovami, ale vo svojej podstate.“ O dva týždne neskôr znel tón vojenskej reči naliehavejšie, oznamoval, že prezidentské voľby „sú s obavami sledované zo strany tureckých ozbrojených síl, ktoré sú pevne odhodlané vykonávať svoje zreteľne špecifikované povinnosti na ochranu“ sekulárnych princípov.
Toto rezolútne stanovisko umiernených tureckých moslimov voči islamizmu vzbudzuje ešte vyšší dojem, keď ho porovnávame s bezradnosťou Západniarov, ktorí zľahčujú nebezpečenstvo nástupu AKP. Úvodník vo Wall Street Journal ubezpečuje Turkov, že popularita ich premiéra „je založená na kompetentnej a stabilnej vláde.“ Historické križovatky, ktoré vníma prezident Sezer a ďalší, sú odmietané, ako aj ako pochybnosti, týkajúce sa premiéra Erdoğana, a jeho väzieb so sekularizmom, ktoré „podnecujú strach“ a pripisujú ich malicherným taktikám kampane „ v snahe odstrániť hlasy orientované proti AKP a oživiť ochabnutú opozíciu.“
„Aj keby Erdoğan kráčal po vode, sekularisti mu neuveria,“ tvrdí bývalý americký veľvyslanec v Turecku, Morton Abramowitz. Komisár „pre rozširovanie Európskej únie“, Olli Rehn nariadil tureckým vojenským silám, aby ponechali prezidentské voľby v rukách demokraticky zvolenej vlády, a celú túto záležitosť nazval „testovacím príkladom“ určeným ozbrojeným silám, či dokážu rešpektovať svojich politických vodcov. Americká vláda to následne podporila.
Nie je typické, že veľké množstvo umiernených moslimov vidí nebezpečenstvo aj tam, kde sú mnohí nemoslimovia slepí? Nepotvrdzuje vývoj udalostí v Pakistane a Turecku to, na čo často poukazujem, a to, že radikálny islam je problémom a umiernený islam je riešením? A nenaznačujú tieto udalosti, že tí ignorantskí nemoslimovia, ktorí sa robia dôležití, by mali ustúpiť z cesty tým umierneným moslimom, ktorí sú rozhodnutí vykázať islamizmus na miesto, ktoré mu právom patrí, na smetisko dejín?
