Keď koncom roka 1997 prišlo k pádu kurzu meny v Malajzii, vyhlásil vtedajší premiér Mahathir Mohamad, že má „definitívnu informáciu“ o tom, že na príčine boli židia. „Nehceme povedať, že by to bol komplot zo strany židov, ale sú to v skutočnosti židia, ktorí vyvolali pád meny, a zhodou okolností (finančník George) Soros je žid. Mahathir pokračoval tým, že spôsob, akým by židia olúpili Palestíncov ... je rovnaký, akým postupujú v našej krajine.“
Mahathirov antisemitizmus je pre dnešnú generáciu v diskusiách v moslimskom svete natoľko typický, že nachádzam „nepríjemnú paralelu“ medzi ním a nacistickým Nemeckom 30. rokov.
Toto pozadie objasňuje historickú povahu prejavu pakistanského prezidenta Parvíza Mušarráfa k Americkému židovskému kongresu (American Jewish Congress) 17. septembra. A zhodou okolností si tiež ako symbol židovskej znamenitosti, pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa financií, ale v úplne inom kontexte, zvolil Georga Sorosa.
Prezident Mušarráf sa pochvalne vyjadril o židovských skupinách v Spojených štátoch, keď poznamenal, že „boli v prvých radoch opozície proti etnickým čistkám moslimov v Bosne,“ a dodal: „Bolo mi povedané, že najväčší prínos pre normalizáciu situácie v Bosne znamenal židovsko-americký biznisman a filantrop George Soros.“
Väčšina uverejnených správ o Mušarráfovom prejave sa sústreďovala na jeho návrh týkajúci sa nadviazania diplomatických vzťahov s Izraelom. (Reuters: „Pakistanskí vodca vyzýva amerických židov k tomu, aby pomohli vytvoriť mier“), Čo však má okrem púhej skutočnosti, že Mušarráf predniesol prejav adresovaný židovským organizáciám, potenciálne trvalý význam, sú prezidentove úctivé, presné a konštruktívne komentáre o židoch.
Začal s dôležitým zistením, že židia a moslimovia „majú mnoho spoločného a len málo rozdielneho vo svojej viere a kultúre,“ potom vymenoval tri špecifiká: vieru v jedného Boha, zdieľanie spôsobu zdravenia sa, a spoločné výrazy v Talmude a Koráne. A ako zdôrazňuje, Mojžiš je prorokom, o ktorom sa omnoho častejšie zmieňuje Korán.
Mušaraff poukázal na to, ako „sa naše skúsenosti a dejiny prelínajú“ a vypracoval „bohatú a veľmi dlhú“ históriu interakcie dvoch spoločností. Spomenul „žiarivé príklady“ Cordóby, Bagdadu, Istambulu a Buchary, zlatý vek moslimského Španielska a spoločné skúsenosti v časoch španielskej inkvizície. Na základe generalizácie skúseností z inkvizície správne tvrdí, že židia a moslimovia „spolu nielen žili a zdieľali blahobyt, ale spolu aj trpeli.“
Vychádzajúc z tohto pozadia Mušarráf zobrazil obdobie po roku 1945 ako anomáliu. Ako som sa už zmienil aj ja, rok 1945 bol rozhodujúcim rokom, keď židia prestali utekať z kresťanských oblastí do islamských a zmenili smer. Inými slovami, uplynulých šesť desaťročí zmenilo vzorec správania 13 storočí. Mušarráf odolal a nezačal pripisovať niekomu vinu za túto priepasť, ale obmedzil sa na vyhlásenie, že problémy sa odohrali počas „najkrvavejšieho storočia v ľudskej histórii.“
Pochválil amerických židov za ich úlohu pri ochrane bosnianskych moslimov a ocenil to, že poskytli „právnu a inú pomoc“ moslimom v Spojených štátoch. „Chcem vyjadriť svoje uznanie a oceňujem to,“ povedal. Mušarráf tiež polichotil židom a označil ich za „snáď najvýznamnejšie a najvplyvnejšie spoločenstvo“ v Amerike. S pohľadom do budúcnosti zdôraznil úlohu súcitu pri zlepšovaní moslimsko-židovských vzťahov.
Aby sme význam tohto prejavu náležite ocenili, znamená, že ho musíme počúvať moslimskými ušami. Možno sa napríklad nezdá byť príliš zvláštnym, že o holokauste hovoril ako o „najväčšej tragédii“ židovského národa, ale príliš veľké množstvo tých, ktorí odmietajú moslimský holokaust, vrátane palestínskeho vodcu Mahmúda Abbása, robí toto vyhlásenie dôležitým.
Prejav Mušarráfa môže významnou mierou ovplyvniť moslimský pohľad na židov, iba ak bude časťou širokého úsilia. V čase vymedzenom na diskusiu som sa ho spýtal, či podnikne kroky na to, aby bolo jeho videnie židov šírené ďalej. Priznal, že na to zatiaľ nepomýšľal, ale tu, na tomto mieste, pred verejnosťou, vo svetle batérie televíznych kamier sa rozhodol urobiť presne toto.
Toto Mušarráfovo obrátenie sa na židov je časťou omnoho širšieho projektu vývoja toho, čo nazýva „Objasnená umiernenosť“ v islame. A hoci sa doteraz skôr hovorilo, než konalo, aj rozhovory sú dôležitým úspechom. Žiaľ, iba on a ešte jeden moslimský vodca, jordánsky kráľ Abdullah II. sa vyslovujú za umiernenú verziu islamu, ale robia to aspoň títo dvaja.
Za svoje úsilie si Mušarráf zaslúži ocenenie a povzbudenie.
