Keď iránska vláda minulý týždeň oznámila zdvojnásobenie svojho programu obohacovania uránu, Bezpečnostná rada OSN sa dohadovala o slabom drafte európskej rezolúcie. Jej prijatím by sa nedosiahlo nič, okrem zákazu štúdia atómovej fyziky v zahraničí pre iránskych študentov, odmietanie víz Iráncom pracujúcim v oblasti atómovej energetiky a ukončenie zahraničnej podpory iránskeho atómového programu, ach, s výnimkou Ruska.
Môžeme sa spýtať, kde sa skončia bezpánovité nepretržité snahy odvrátiť krízu s Iránom? Pri dramatickom dovolávaní sa hlasovania Bezpečnostnej rady OSN? Nekončiacimi rokovaniami s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu vo Viedni? Špeciálnym veľvyslancom z Európskej únie, ktorý ukuje kompromis v Teheráne?
Myslím si, že nič z toho, pretože všetky tieto scenáre predpokladajú, že Teherán sa nakoniec vzdá svojho sna o vlastnení atómových zbraní. Nedávne dôkazy naznačujú opak:
-
Nepriateľské vyhlásenia provokujúce Západ: Snáď najpozoruhodnejším bolo varovanie prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda určené Európe, aby nepodporovala Izrael. „Varovali sme Európanov, že ... (moslimské) národy sú ako oceán, ktorý poháňa vlny. A keď sa začne búrka, rozsah neostane ohraničený na Palestínu, ale škody môžete utrpieť aj vy.“ Ešte poburujúcejšími výrokmi hrozil Spojeným štátom šéf jurisdikcie Ajatolláh Haschemi Schahroudi, keď vyhlasoval, že stoja „na prahu anihilácie“.
-
Mesiášske naladenie na najvyšších stupňoch vlády: Okrem všeobecného nadšenia pre mahdaviát (viera v Mahdího a úsilie pripraviť sa na jeho príchod, postavy, ktorá sa zjaví pred koncom sveta), spoľahlivé zdroje priniesli správu, že Ahmadinedžád verí, že je v priamom kontakte so skrytým imámom, ktorý je ďalšou kľúčovou postavou šítskej estachológie.
-
Náhliaci sa atómový program: Od polovice roka 2005 režim, posilnený hospodárskym ziskom plynúcim z predaja ropy a plynu, podnikal takmer na všetkých stranách tie najagresívnejšie kroky v snahe vstúpiť do atómového klubu, najmä pokiaľ ide o začatie obohacovania uránu vo februári.
Ohniskový, provokujúci a odhodlaný Teherán je v kontraste so zmätenými, bezmocnými Rusmi, Arabmi, Európanmi a Američanmi. Ešte pred pol rokom by sa mohlo spoločné zahraničné úsilie postarať o účinný tlak vychádzajúci zvnútra iránskej spoločnosti. Zdá sa však, že teraz už táto možnosť zanikla. Zatiaľ čo sa mocnosti vyjadrujú nezreteľne, vyhovárajú sa a váhajú, Iránci to vidia tak, že ich vedenie prakticky získalo povolenie na ďalšie útoky.
Napriek tomu sa dostávajú do obehu nové myšlienky, ako sa vysporiadať s Iránom. Max Boot, redaktor z Los Angeles Times napríklad odmietol inváziu do Iránu s tým, že „neprichádza do úvahy,“ a ponúkol tri alternatívy: hrozba hospodárskym embargom, odmena Teheránu za zastavenie atómového programu alebo pomoc iránskym protivládnym milíciám pri invázii do krajiny.
Niet sporu o tom, že tieto ne-vojenské, ne-atómové scenáre sú kreatívne. Už však neposkytujú šance na úspech, pretože situácia sa stala krutou a skladá sa z dvoch pólov: Buď americká vláda rozmiestni vojenské jednotky, aby zabránila Teheránu získať atómové zbrane, alebo ich Teherán získa.
Toto kľúčové rozhodnutie – vojna alebo zmierenie sa so situáciou – bude prijaté vo Washingtone, a nie v New Yorku, Viedni alebo Teheráne (či Tel Avive). Kritický moment nastane vtedy, keď prezident Spojených štátov bude stáť pred voľbou, či má alebo nemá dovoliť islamskej republike Irán získať bombu. Časový plán iránskeho atómového programu je zahmlený, mohol by to to byť George W. Bush, ale aj jeho následník.
Bude to pozoruhodný okamih. Spojené štáty sa vyhrievajú v jase žiariacej verejnej mienky, pokiaľ ide o dane, školy a vymedzovanie pozemkov. Aktivisti organizujú dobrovoľné spolky, občania navštevujú stretnutia mestskej rady a spolky lobujú v prospech zvolených zástupcov.
Keď však nastane čas kritického rozhodnutia o tom, či ísť do vojny, americký systém participácie sa zvoľna vytráca, a zostáva na americkom prezidentovi, aby sám urobil toto ťažké rozhodnutie, hnaný svojím temperamentom, inšpirovaný svojou víziou, obkolesený len úzkym kruhom poradcov, izolovaný náladami politikov. Jeho rozhodnutie bude preto vyslovene osobné, to, ktorou cestou sa dá, bude závisieť najviac od jeho charkteru a psychiky.
Mal by dovoliť zlomyseľnému mystickému vedeniu vybudovať zbraň, ktorá bude znamenať koniec sveta, zbraň, ktorú by určite použilo? Alebo má eliminovať iránsku infraštruktúru, napriek vynaloženým hospodárskym, vojenským a diplomatickým nákladom?
Až dovtedy, kým sa americký prezident rozhodne, bude sa všetko rovnať iba púhemu prestavovaniu lehátok na Titaniku, márnemu a bezvýslednému konaniu.
