Podnikali vôbec Spojené štáty križiacke výpravy proti islamu? Nie, nikdy. A ešte dôležitejšie je, že už jeden z dávnych diplomatických dokumentov krajiny túto myšlienku odmietol.
Tento týždeň uplynulo presne 210 rokov od toho, keď bol na konci druhého prezidentského obdobia Georga Washingtona podpísaný dokument – zmluva s prvým z dvoch pirátskych štátov barbarského teritória. Jej podrobný názov znel „Treaty of Peace and Friendship, signed at Tripoli November 4, 1796 (3 Ramada I, A. H. 1211), and at Algiers January 3, 1797 (4 Rajab, A. H. 1211)“ (Zmluva o mieri a priateľstve, podpísaná v Tripoli a Alžíri 4. novembra 1796 (3. Ramada I, A. H. 1211) a v Alžíri 3. januára 1797 (4 Rajab, A. H. 1211), ktorá obsahovala mimoriadne vyhlásenie mierových úmyslov voči islamu.
V 11. článku (z dvanástich) sa uvádza: "že vláda Spojených štátov amerických nie je v žiadnom zmysle založená na kresťanskom náboženstve, že v sebe nemá charakter nepriateľstva voči zákonom, náboženstvu alebo mieru s moslimami, a že uvedené štáty nikdy nevstúpili do žiadnej vojny alebo aktu nepriateľstva voči mohamedánskemu národu, strany deklarujú, že zámienka vychádzajúca z náboženských názorov nikdy nezapríčiní narušenie harmónie, ktorá existuje medzi oboma krajinami."
V júni 1797 senát jednomyseľne ratifikoval túto dohodu, ktoré prezident John Adams ihneď podpísal ako zákon, čo znamenalo autoritatívne vyjadrenie americkej politiky.
Je pozoruhodné, že v roku 2006, keď sa so zvyšujúcou tendenciou objavujú hlasy vyzývajúce k „vojne proti teroru“, rovnajúce sa vojne proti islamu alebo moslimom, niektorí z Otcov zakladateľov verejne vyhlasovali, že nemajú v sebe žiadne nepriateľstvo „voči zákonom, náboženstvu alebo mieru“ s moslimami. Táto starodávna zmluva implicitne podporuje môj argument, že Spojené štáty nebojujú proti islamskému náboženstvu, ale proti radikálnemu islamu, totalitárnej ideológii, ktorá v roku 1796 ešte neexistovala.
Vyhlásenie, že „vláda Spojených štátov amerických nie je v žiadnom zmysle založená na kresťanskom náboženstve“ okrem formovania vzťahov s moslimami, už 210 rokov ako oficiálny text používajú tí, ktorí vyhlasujú, že – slovami, ktoré použil vo svojom článku z roku 1995 Steven Morris „Otcovia zakladatelia neboli kresťanmi.“
 Joel Barlow (1754-1812), americký diplomat, ktorý prisľúbil "harmóniu" medzi svojou krajinou a moslimami. |
|
S týmto textom sú však dva problémy.
Po prvé, ako vyhlásil expert na americké zmluvy David Hunter Miller (1875-1961), „Barlowov preklad je lepší ako úbohý pokus o parafrázovanie či zhrnutie zmyslu v arabčine.“ Po druhé, veľký holandský orientalista Christian Snouck Hurgronje (1857-1936) preskúmal v roku 1930 arabský text, znovu ho preložil, ale nenašiel 11. článok. „Jedenásty článok nemá v preklade Barlowa žiadny ekvivalent v arabčine,“ napísal. Namiesto toho, arabský text na tomto mieste v nových vydaniach uverejňuje nabubrelý list pašu z Alžíra adresovaný pašovi z Tripoli.
Snouck Hurgronje odmieta tento list ako „nezmyselný“. „Informuje o mieri, ktorý bol uzavretý s Američanmi, a odporúča jeho zachovávanie. Tri štvrtiny listu pozostávajú z úvodu, skoncipovaného hlúpym sekretárom, ktorý poznal akurát niekoľko bombastických slov a výrazov objavujúcich sa vo formálnych dokumentoch, ale úplne zlyhal pri zachytení ich skutočného významu.“
Ako mohla vzniknúť takáto obrovská diskrepancia, je už po toľkých rokoch zahalené v hmle, a „asi to tak aj musí zostať,“ napísal v roku 1931 Hunter Miller. „Nič z diplomatickej korešpondencie z tých čias nevrhá žiadne svetlo na ktorýkoľvek z bodov.“
Anomália v texte však má symbolický význam. V priebehu celých 210 rokov sa americká vláda upriamovala na priateľské postoje voči islamu, bez toho, že by tak recipročne urobili moslimovia, alebo by si boli tohto sľubu vedomí. Ukazuje sa, že zdanlivá dohoda oboch strán, ktorá nenecháva žiadnu „zámienku vychádzajúcu z náboženských názorov,“ na prerušenie harmonických vzťahov, je čisto unilaterálnym americkým záväzkom.
A tento jednostranný odkaz pretrváva až do prítomnosti. Bushova vláda neodpovedala na akty bezdôvodnej moslimskej agresie nepriateľstvom voči islamu, ale ponukou finančnej pomoci a pokusmi o vybudovanie demokracie v moslimskom svete.
