Pretože sa koaličná politika dostáva do krízy, môžem znovu oživiť myšlienku, ktorú kriticky vyslovujem už od apríla 2003? Poskytuje východisko zo súčasnej diskusie o zachovaní doterajšieho postupu (čo už dlho obhajuje prezident George W. Bush), alebo o krátkodobom odsune vojenských jednotiek (čo požadujú tí, ktorí ho kritizujú).
Moje riešenie sa skladá z dvoch častí, „Zachovať doterajší postup – ale zmeniť prístup.“ Navrhujem stiahnutie koaličných vojenských síl z obývaných oblastí Iraku a ich presun do púšte.
Takýmto spôsobom zostanú vojenské jednotky v Iraku na vopred neurčenú dobu, budú však ďaleko od krviprelievania v mestách. Toto dovolí jednotkám pod americkým velením vykonávať základné úlohy (ochrana hraníc, dozor nad prepravou ropy a plynu, zabezpečenie toho, aby sa nedostali k moci hrôzy Saddámovho režimu), a súčasne ukončiť menej nevyhnutnú prácu (udržiavať poriadok v uliciach mesta, uskutočňovať dozor nad svojimi kasárňami).
Okrem týchto špecifík by sa prostredníctvom presunu vojenských jednotiek zaviedla dôkladná a lepšia zmena postupu. Znamená to:
-
Dovoliť Iračanom spravovať Irak: Byť Iračanom naklonení, ale uvedomiť si, že nesú zodpovednosť za svoju vlastnú krajinu. Alebo, slovami, ktoré boli v titulku Times of London, „Bush Iračanom: Prevezmite to.“ Koalícia môže pomôcť, ale Iračania sú dospelí, nie sú poručencami a musia prevziať zodpovednosť za svoju krajinu, počnúc vnútornou bezpečnosťou až po napísanie svojej ústavy, so všetkou potrebnou naliehavosťou.
-
Pochopiť násilie v Iraku a iracký problém: Súčasné konštantné násilie hraničiace s občianskou vojnou je humanitárnou tragédiou, ale nie strategickou. Je irackým problémom, nie problémom koalície. Koalícia by mala pochopiť, že nemá o nič väčšiu zodpovednosť za udržiavanie mieru medzi Iračanmi, ako to bolo v prípade Libérijčanov alebo Somálcov.
-
Ukončenie budovania novej mamutej americkej ambasády v Bagdade: Už „Zelená zóna“, ktorú vytvorili Američania, priťahuje mimoriadne vysokú pozornosť. Budovanie novej americkej ambasády, ktoré sa teraz začalo, však situáciu výrazne zhorší. Ide o snahu vybudovať najväčšiu ambasádu v histórii ľudstva, so 4 000 zamestnancami opevnenými v srdci Bagdadu. Jej črtajúca sa centralita vyvolá nepriateľstvo Iračanov na dlhé roky či desaťročia, a rovnako poskytne zraniteľný cieľ pre nepriateľov, ktorí vládnu raketami. Tento gargantuovský projekt, ktorého ukončenie sa plánuje v júni 2007, by mal byť vrátený Iračanom, náklady vo výške 1 mld USD by sa mali odpísať ako vojnový omyl a namiesto toho by mala byť vybudovaná nová ambasáda normálnej veľkosti.
-
Ukončenie ochraňovania: Absurdita, korupcia a islamistické vedenie v Bagdade diskredituje integritu Bushovej vlády. Naopak, objatia zo strany Washingtonu z nich robia poskokov. Aj ďalšie iracké inštitúcie – najväčšiu starosť mi robí Štátny symfonický orchester v Bagdade – tiež trpia následkom ochraniteľského objímania zo strany amerických politikov. Moslimská citlivosť voči vládnutiu nemoslimov robí toto jatrenie ešte ofenzívnejším.
-
Redukcia koaličných ambícií, pokiaľ ide o Irak: „Operácia Iracká sloboda“ bola už od začiatku príliš ambiciózna a príliš vzdialená americkým záujmom (lepším názvom by bolo „Operácia Koaličnej bezpečnosti“). Treba sa vzdať nedosiahnuteľného cieľa demokratického, slobodného a prosperujúceho Iraku, signálu pre región, a namiesto toho akceptovať stabilný a slušný Irak, ktorého podmienky sú porovnateľné s Egyptom alebo Tuniskom.
Situácia v Iraku sa v krajinách koalície stáva zdrojom hlbokého domáceho antagonizmu, špeciálne v Spojených štátoch a Veľkej Británii, možno ju však obratne ovplyvňovať tvrdením, že riziká sú v skutočnosti takmer zanedbateľné, a prispôsobovaním prostriedkov a cieľov takejto platforme. Drahí ne-irackí čitatelia, prechovávate silné city týkajúce sa budúcnosti Iraku? Hlboko tuším, že tomu tak nie je.
Iračania chcú vlastniť svoju krajinu, a ľudia v krajinách, ktoré poskytujú vojenské jednotky slúžiace v Iraku, sú unavení beznádejným úsilím transformovať situáciu do niečoho lepšieho, ne je to v skutočnosti. Obe ašpirácie možno uspokojiť presunutím koaličných jednotiek do púšte, kde sa budú môcť sústrediť na základné úlohy týkajúce sa podpory teritoriálnej integrity Iraku, dozor nad prepravou fosílnych palív a prevenciu humanitárnych katastrof.
Táto myšlienka vznikla po druhej svetovej vojne, keď Spojené štáty chránili svoje záujmy inváziou do krajiny, čo potom ospravedlnili morálnymi záväzkami. Tento predpoklad „myši, ktorá revala“, alebo „Pottery Barn rule“ (*) je chybný a musí byť prehodnotený. Určite existujú obdobia a miesta, kde je vhodná rehabilitácia, treba o tom však rozhodnúť individuálne v každom prípade, a mať pri tom stále na mysli uskutočniteľnosť a americké záujmy. Irak – typický násilná krajina – zlyháva v oboch bodoch.
* Pojem Pottery Barn rule sa v americkom politickom žargóne vzťahuje na politiku Pottery Barn – reťazca obchodíkov s keramikou, kde sú umiestnené nápisy typu: „ „Ak to rozbijete, je to Vaše a budete to musieť uhradiť“). Zákazník je zodpovedný za škody, ktoré vykoná na vystavenom tovare. V médiách sa pojem rozšíril v apríli 2004, po tom, ako ho použil vo Washington Post novinár Bob Woodward. Podľa neho ho vyslovil minister zahraničných vecí Colin Powell, keď v lete 2002 varoval prezidenta Georgea W. Busha pred následkami vojenskej akcie v Iraku.
