Tým, že sa štáby spolupracovníkov najprestížnejších tlačových organizácií účinne stavajú na stranu Hizballáhu v jeho vojne s Izraelom, nevedomky odhaľujú hlboké zmeny v logike vedenia vojny.
Tu je niekoľko prípadov ich aktivít:
-
Reuters: Adnan Hajj, nezávislý fotograf s viac ako desiatimi rokmi skúseností v Reuters, zmanipuloval svoje snímky tak, aby izraelské útoky na Libanon vyzerali omnoho ničivejšie a aby Libanon pôsobil zraniteľnejšie. Jeho prikrášlenia vytvárali tmavé husté kúdoly dymu z bombových náletova ukazovali tú istú ženu, trúchliacu nad stratou svojho zbombardovaného obydlia v troch rôznych lokalitách. Reuters Hajja vyhodil z práce a odstránil zo svojho archívu 920 jeho snímok. Ďalšie prieskumy bloggerov odhalili u Reuters štyri typy skonštruovaných snímok, všetky zveličovali izraelskú agresivitu. Bloggeri dokonca zdokumentovali spôsob, akým boli snímky Reuters skonštruované.
-
BBC: Redaktori s veľkou snahou vyhľadávali správy osobného charakteru v snahe démonizovať Izrael, na svojich stránkach uverejňovali dotazy: „Žijete v Gaze? Ste postihnutí násilím v regióne? Pošlite nám svoje skúsenosti. Použite na to formulár, uvedený dolu. Ak by ste s nami radi hovorili aj v budúcnosti, uveďte prosím kontaktné informácie.“
-
CNN: Televízna moderátorka Rosemary Church vo svojom medzinárodnom programe naznačovala, že izraelská armáda mohla zostreliť rakety Hizballáhu, ale rozhodla sa, že tak neurobí, keď sa spýtala hovorkyne Izraelu: „Nemal by sa Izrael pokúsiť zostreliť ich z oblohy? Majú na to spôsobilosť.“
-
The Washington Post: Podobne reportér kompetentný v oblasti vojenských záležitostí, Thomas Ricks vyhlásil v celoštátnej televízii, že nemenovaný americký vojenský analytik verí, že izraelská vláda zámerne ponechala v Libanone balíky rakiet Hizballáhu, pretože dovtedy, kým budú vystreľované, ponechá si naďalej svoj spôsob morálneho oprávnenia svojich operácií v Libanone.“ Ak bude zranený vlastný človek, vysvetľoval, poskytne to „vysoký morálny dôvod.“
Všetky tieto mediálne aktivity pramenia zo stanoviska, že postaveniu niekoho vo vojne pomáha, ak ho vnímajú tak, že utrpel straty a je predstavovaný ako obeť. Napríklad skreslenia Adnana Hajjsa boli vykalkulované na to, aby poškodili imidž Izraela, a vyrábali vnútorné rozdiely názorov, znižovali medzinárodné postavenie a vytvárali tlak na vládu, aby zastavila svoje útoky na Libanon.
Avšak tento fenomén, keď každá zo strán vystavuje na obdiv svoju bolesť a straty, prekrúca historický poriadok, v ktorom sa každá strana snaží nahnať strach nepriateľovi tým, že sa ukazuje ako zúrivá, neúprosná a víťazná. Napríklad v Druhej svetovej vojne U.S. Office for War Information (Americký úrad pre vojenské informácie) zakázal publikovanie filmov a fotografií ukazujúcich mŕtvych amerických vojakov počas prvých dvoch rokov trvania bojov, a aj potom zákaz len nepatrne zmiernil. Medzitým jeho Bureau of Motion Pictures produkovalo filmy ako „Náš nepriateľ – Japonec“, ukazujúci mŕtve telá Japoncov a znázornenia japonských strát.
Proklamovanie vlastnej statočnosti a očierňovanie nepriateľa bolo normou počas tisícročí v egyptských nástenných maľbách, na gréckych vázach, v arabskej poézii, čínskych kresbách, anglických baladách a ruskom divadle. Prečo teraz bojujúci (a ich spojenci v médiách) menia tento prastarý a univerzálny vzorec a znižujú význam vlastnej statočnosti a vyzdvihujú nepriateľa?
Dôvodom je bezprecedentná moc, ktorej sa teší Amerika a jej spojenci. Ako vyhlásil historik Paul Kennedy v roku 2002 „vo vojenskej terminológii existuje na poli iba jeden hráč, ktorý sa počíta.“ Pri pohľade do dejín zisťuje, že „na svete neexistovalo nič podobné tejto nerovnosti moci, nič.“ A Izrael, ako samosprávna regionálna sila a ako úzky spojenec Washingtonu, sa teší tvárou v tvár Hizballáhu paralelnej prevahe.
Takáto moc znamená, že výsledok na bojovom poli je daný tým, že Západ bojuje proti ne-Západu. Je už vopred určené, že boj vyzerá skôr ako policajné útoky, než tradičná vojna. Tak ako policajný útok, aj moderné vojny sú posudzované podľa ich zákonnosti, dĺžky trvania vojnového stavu, proporcionality vojenských síl, krutosti strát a hospodárskym a environmentálnym škodám.
Všetko sú to otázky vhodné na diskusiu, a aj sa o nich diskutuje, až po skutočnosť, že podľa Clausewitza sa ťažisko presunulo z bojového poľa do úvodníkov a televíznych komentárov. To, ako bude vojna vnímaná, je rovnako dôležité, ako vlastné vedenie vojny.
Táto nová realita znamená, že západné vlády, či už Amerika v Iraku alebo Izrael v Libanone, musia považovať public relations za časť svojej stratégie. Hizballáh sa tejto novej životnej skutočnosti prispôsobil, tieto vlády však nie.
