„Budú vyslané medzinárodné vojenské jednotky (do Libanonu), pretože to chcú všetky kľúčové strany,“ tvrdil nedávno zástupca americkej vlády. Zdá sa, že má pravdu, pretože práve izraelská vláda tento plán privítala a oznámila, že „bude súhlasiť s rozmiestnením vojenských síl osvedčených v boji, skladajúcich sa z vojakov štátov Európskej únie.
Kľúčové strany to môžu „chcieť“, ale takéto rozmiestnenie bude určite bez úspechu, rovnako ako tomu bolo už predtým, v rokoch 1982-84.
Bolo to vtedy, keď boli v Libanone rozmiestnené americké, francúzske a talianske jednotky, aby robili Izraelu akúsi stenu pred anarchiou a terorizmom zo strany Libanonu. „Mnohonárodné vojenské jednotky“ (Multinational Force) sa stiahli po tom, ako Hizballáh zaútočil na vojakov MNF, ambasády a ďalšie inštitúcie a vyzvali MNF, aby postupne opustili Libanon. Niet pochýb, že sa rovnaký vzorec zopakuje. Vtedy Američania a ostatní nepovažovali Hizballáh za nepriateľa, a zostalo to tak dodnes, napriek vojne proti teroru, podľa výsledkov nedávneho prieskumu verejnej mienky Gallup poll uviedlo 65 % Američanov, že ich vláda by nemala v súčasnom boji medzi Izraelom a Hizballáhom držať stranu ani jednému z nich.
K ďalším, rovnako zlým myšlienkam týkajúcim sa ukončenia anarchie v južnom Libanone patrí:
- Rozmiestnenie libanonských ozbrojených síl (LAF) oficiálnej armády libanonského štátu. Hizballáh je časťou libanonskej vlády a bude vetovať rozmiestnenie LAF kontrolujúcich juh krajiny. Okrem toho, šíti sympatizujúci s Hizballáhom tvoria polovicu LAF. A nakoniec, LAF sú príliš amatérski na to, aby sa postavili proti Hizballáhu.
- Rozmiestnenie sýrskych ozbrojených síl. Libanončania, rovnako ako Izraelčania odmietajú sýrsku okupáciu južného Libanonu.
- Rozmiestnenie izraelských ozbrojených síl. Po svojich skúsenostiach s obsadením krajín s arabskou majoritou v roku 1967 a 1982 je Izrael rozhodne proti zopakovaniu takéhoto postupu.
Radšej než sa dať cestou predikovateľného neúspechu, musíme skúsiť niečo úplne iné. Môj návrh? Presuňme pozornosť z Libanonu na Sýriu a dajme najavo Damašku, že je zodpovedný za násilie Hizballáhu (Mimichodom, je to v súlade s rezolúciou č. 1680 Bezpečnostnej rady Spojených národov, ktorá bola prijatá 17. mája 2006, a ktorá vyzýva Sýriu, aby podnikla „opatrenia proti smerovaniu zbraní do libanonského teritória.“
Tu je dôvod: Izraelskí vodcovia už dlho zlyhávajú v zabraňovaní útokom, prichádzajúcim z Libanonu. Zmiernili pohraničný terorizmus s ostatnými susedmi, tak, že pre centrálne vlády sa stalo príliš bolestným dovoliť, aby takéto útoky pokračovali. Keď sa však obrátili s požiadavkou na libanonskú vládu, ich úsilie zlyhalo. V Libanone - na rozdiel od Egypta, Jordánska a Sýrie – nevlastní mocenský monopol žiadna silná centrálna vláda. Libanonský štát je permanentne slabý, pretože jeho populáciu riadi primárna lojalita k tej či onej z osemnástich religiózno-etnických komunít. Výsledkom je, že milícia, guerilly a teroristi majú vo svojich rukách viac moci ako vláda.
Izraelská vláda odpovedala v priebehu uplynulých 40 rokov radou stratégií. V roku 1968 bombardovali izraelské jety letisko v Bejrúte – neúčinne. V roku 1978 počas operácie Litánia izraelské vojská najprv vo veľkom rozsahu vstúpili do Libanonu, neúspešne. V roku 1982 obsadili podstatnú časť krajiny, čo sa ukázalo byť neudržateľným. Až do roku 2000 si udržali bezpečnostnú zónu, skončilo sa to však náhlym unilaterálnym ústupom. Útokom nedokázala zabrániť ani evakuácia každučkého štvorcového centimetra libanonského teritória.
Vláde Bashara al-Assada by teraz malo byť oznámené, aby zastavila prísun Hizballáhu a že budúce násilie prichádzajúce z južného Libanonu sa stretne, ako to nazýva Wall Street Journal, s „ponukou, ktorú Sýria nemôže odmietnuť“ – v zmysle vojenskej odvety. Ako uvádza David Bedein vo Philadelphia Evening Bulletin „Za každý cieľ zasiahnutý zástupcom Sýrie si Izrael vyberie pre útok sýrsky cieľ.“ Takéto ciele môžu predstavovať teroristi, vojsko a vládne infraštruktúry.
Tento postup bude fungovať, pretože miera rešpektu, sila a zručnosti Hizballáhu sú závislé od sýrskej podpory, priamej i nepriamej. Pretože sýrske teritórium predstavuje jedinú cestu, ktorou môže Hizballáh získať pomoc z Iránu, koncentrácia na Damašok má hlavný vedľajší efekt, ktorým je obmedzenie iránskeho vplyvu v Levante.
Tento plán má svoje prednosti aj komplikácie – súčasná sýrsko-iránska zmluva o vzájomnej obrane, či to, že poskytuje Hizballáhu možnosť zavliecť Sýriu do vojny – má však, ako verím, lepšiu šancu na úspech než ktorákoľvek iná alternatíva.
Spomeňme si, ako fungoval podobný postup v roku 1998, keď turecká vláda úspešne donútila Damašok k zastaveniu stretávania sa s teroristickými vodcami, izraelský stratég Efraim Inbar správne odporučil , že „nadišiel čas, aby sme so Sýrčanmi hovorili po turecky.“
