Zodpovednosť za súčasné vojnové dianie leží jednoznačne len na nepriateľoch Izraela, ktorí používajú nehumánne metódy v službách barbarských cieľov. Želám izraelským ozbrojeným silám každý úspech, ktorý dosiahnu v boji proti teroristom v Gaze a Libanone a dúfam, že zasadia Hamasu a Hizballáhu maximálnu porážku pri minimálnom počte obetí. Avšak k tejto zbytočnej vojne viedli chybné rozhodnutia Izraela v posledných13 rokoch.
V priebehu 45 rokov, v období 1948-93 si izraelská strategická vízia, taktická brilantnosť, technologické inovácie a logistická chytrosť získali preventívnu zastrašovaciu schopnosť. Hlboké pochopenie problémov krajiny, doplnené peniazmi, odhodlaním a oddanosťou umožňovali izraelskému štátu systematické pulírovanie si svojej reputácie húževnatosti.
Vedenie sa sústredilo na spôsob myslenia a cítenia nepriateľa, prijalo politiku určenú na degradáciu jeho morálky, s cieľom vzbudiť vedomie porážky, pochopenie toho, že židovský štát je trvalý a nemôže byť zničený. V konečnom dôsledku musí každý, kto napadne štát Izrael, zaplatiť za túto chybu zajatím teroristov, smrťou vojakov, stagnujúcou ekonomikou a pádom režimu.
Do roku 1993 napĺňali tieto zaznamenané úspechy Izraelčanov pocitom prehnanej sebadôvery. Prišli k záveru, že vyhrali, a ignorovali nepohodlnú skutočnosť, že Palestínski Arabi a ďalší nepriatelia sa nevzdali svojho cieľa, ktorým je eliminácia Izraela. Prejavili sa dve emócie, držané dlhý čas na uzde, únava a domýšľavosť. Izraelčania sa rozhodli, že už majú vojny dosť a môžu ju ukončiť so svojimi vlastnými podmienkami a začali experimentovať s takými exotickými záležitosťami ako „mierový proces“ a „odpútanie sa od nepriateľa“. Dovolili svojim nepriateľom, aby si vytvorili kvazi-vládnu štruktúru (Palestínsku Autonómiu) a nazhromaždili zásoby zbraní (podľa arabského denníka Asharq al-Awsat vlastní Hizballáh v južnom Libanone až 12 000 rakiet typu Kaťuša). Bez hanby vymieňali zajatých teroristov za rukojemníkov.
V tejto zmiešanine ústupkov a stiahnutí sa stratili nepriatelia Izraela veľmi rýchlo svoj strach a začali pozerať na Izrael ako na papierového tigra. Alebo, ako sa ostrými slovami vyjadril vodca Hizballáhu Hassan Nasralláh v roku 2000: „Izrael, ktorý má nukleárne zbrane a najsilnejšie letecké sily v regióne, je slabší ako pavúčia sieť.“ Ako som uviedol v roku 2000 „ich voľakedajšie obavy z Izraela boli nahradené pohŕdaním, hraničiacim s neúctou.“ Úmerne tomu, ako Izraelčania ignorovali účinok svojich akcií na nepriateľov, sa perverzným spôsobom zdalo, že toto pohŕdanie potvrdzujú. Výsledkom je, že Palestínski Arabi a ďalší znovu objavili svoj bývalý entuziazmus zameraný na zničenie Izraela.
Náprava týchto škôd z posledných 13 rokov si bude od Izraela vyžadovať pomalú, tvrdú, nákladnú, frustrujúcu a nudnú prácu preventívneho zastrašovania. Znamená to potrebu vzdať sa hlúpych plánov na kompromis, nereálnych snov o dobrej vôli, nezodpovedného prepúšťania teroristov, nachádzanie záľuby v únave a idiocii unilaterálneho odsunu.
Desaťročia tvrdej práce v období do roku 1993 priniesli Izraelu ostražitý rešpekt zo strany jeho nepriateľov. Naopak, epizodické ukazovanie svalov nemalo úspech. V prípade, že by Izrael znovu začal postupovať tak ako doteraz, znovu by pristúpil k ústupkom a stiahnutiu sa, zmenia sa súčasné bojové akcie na letnú búrku, obyčajné rozdávanie úderov len tak okolo seba. Až doteraz nepriatelia Izraela vedeli, že im stačí len dať na pár týždňov pokoj a všetko sa vráti späť k normálu, Izrael bude držaný v obštruktívnom postavení a vláda čoskoro začne ponúkať darčeky, kupčiť s teroristami a začne znovu so sťahovaním sa z teritórií.
Zastrašovanie nemôže byť znovu zavedené v priebehu týždňa, prostredníctvom útokov, blokády a vojenských akcií. Vyžaduje si to neústupčivú rozhodnosť vyjadrované počas celých desaťročí. Aby súčasné operácie priniesli Izraelu niečo viac ako emocionálne uľahčenie, musí preukázať zásadnú novú orientáciu. Musí pristúpiť k zásadnému prehodnoteniu izraelskej zahraničnej politiky, odstúpiť a zbaviť sa paradigmov z Oslo v prospech politiky preventívneho zastrašovania vedúcej k víťazstvu.
Model činnosti je od roku 1993 konzistentný: Každá dezilúzia inšpiruje orgie izraelského pocitu viny a opätovného zvažovania, nasledovaného tichým návratom k ústupkom a stiahnutím sa. Obávam sa, že operácie v Gaze a Libanone sa nesústreďujú na porazenie nepriateľa, ale na dosiahnutie oslobodenia jedného či dvoch vojakov – neobvyklý vojnový cieľ, snáď až bezprecedentný v dejinách vedenia vojny – naznačujúci, že veci sa čoskoro vrátia k starému.
Inými slovami, dôležité nie je to, čo je v rámci súčasných vojenských operácií zničené v Libanone, alebo na čom sa uzniesla Bezpečnostná rada Spojených národov. Dôležité je, čomu sa naučia Izraelčania, alebo, čo sa naučiť nedokážu.
