„Už bolo dosť toho nastavovania druhého líca! Je našou povinnosťou chrániť seba samých.“ Takto hovoril tajomník Najvyššieho súdu vo Vatikáne, monsignor Velasio De Paolis, pokiaľ ide o moslimov. Vysvetľujúc svoje zjavné odmietnutie Ježišovho napomenutia svojich nasledovateľov, aby „nastavili aj druhé líce,“ De Paolis uvádza, že „Západ má už pol storočia vzťahy s arabskými krajinami ... a nie je schopný dosiahnuť ani tú najmenšiu dohodu o ľudských právach.“
De Paolis vôbec nie je vo svojom zmýšľaní sám, v skutočnosti uskutočňuje katolícka cirkev dramatický obrat od politiky starej niekoľko desaťročí, aby ochránila katolíkov žijúcich pod vládou moslimov. Staré metódy tichej diplomacie a nemého upokojovania očividne zlyhali. Ako uvádza Patrik Sookhdeo z Barnabášovho fondu, približne 40 miliónov kresťanov v Dar al-Islame sa cíti byť obkľúčenou menšinou čeliacou hospodárskemu úpadku, strate práv a fyzickému ohrozeniu. Väčšina z nich, pokračuje, cíti voči sebe pohŕdanie a nedôveru, ako k občanom druhej triedy a čelí diskriminácii vo vzdelávaní, v zamestnaní a na súdoch.
Tieto neľútostné okolnosti zapríčinili, že kresťania utiekli zo zeme svojich predkov do priaznivejšieho prostredia na Západe. V dôsledku toho objem kresťanskej populácie v moslimskom svete voľne upadá. Dve malé, ale názorné ukážky tejto schémy: Po prvýkrát v priebehu takmer tisícročia nemá Nazaret ani Betlehem väčšinu katolíckeho obyvateľstva.
Táto skutočnosť utláčania a úpadku je v dramatickom kontexte k zvyšujúcemu sa počtu moslimskej menšiny na Západe. Hoci predstavuje menej než 20 miliónov a skladá sa väčšinou z imigrantov a ich potomkov, je to stále pevnejšie zavedená a hlasná menšina, ktorej boli poskytnuté rozsiahle práva a ochrana a ďalej získava nové neodvolateľné práva v právnej oblasti, kultúre a politike.
Tákáto ďalej sa rozširujúca nerovnosť pritiahla pozornosť cirkvi, ktorá po prvýkrát ukazuje skôr na radikálny islam, ako na hlavný problém, ktorému čelí spolužitie kresťanov s moslimami, než na akcie Izraela.
Táto nespokojnosť bola viditeľná už v časoch Jána Pavla II. Napríklad kardinál Jean-Louis Tauran, ktorý je vatikánskym ekvivalentom ministra zahraničných vecí, uviedol v roku 2003, že „existuje príliš veľká väčšina moslimských krajín, kde sú nemoslimovia občanmi druhej triedy.“ Tauran naliehal na reciprocitu: „Tak ako si moslimovia môžu budovať svoje svätostánky kdekoľvek na svete, mali by mať túto možnosť rovnako aj veriaci iných náboženstiev.“
Katolícka požiadavka reciprocity narastá špeciálne odvtedy, ako v apríli 2005 prevzal úrad pápež Benedikt XVI., ktorého centrálnym záujmom je islam. Vo februári pápež zdôraznil potrebu rešpektovania „presvedčenia a religióznych praktík ostatných tak, aby bolo uplatňovanie slobodne zvoleného náboženstva zabezpečené skutočne pre všetkých.“
Ako zvyčajne, duchovní v nižších funkciách sú úprimnejší. „Radikalizácia islamu je základnou príčinou exodusu kresťanov,“ vyhlasuje monsignor Philippe Brizard, generálny riaditeľ francúzskej organizácie Oeuvre d´Orient ktorá sa sústreďuje na kresťanov zo Stredného východu. Rektor Lateránskej univerzity v Ríme, biskup Rino Fisichella odporúča cirkvi, aby zanechala svoje „diplomatické mlčanie“, a namiesto toho „vyvíjala tlak na medzinárodné organizácie k tomu, aby priviedli spoločnosti a štáty s majoritou moslimov k tomu, aby sa vyrovnali so svojou zodpovednosťou.
Kríza s dánskymi karikatúrami poskytla typický príklad katolíckeho vytriezvenia. Cirkevní vodcovia najprv uverejnenie karikatúr Mohameda kritizovali. Keď moslimovia odpovedali zavraždením katolíckych kňazov v Turecku a Nigérii, nehovoriac o počtoch kresťanov, zabitých počas päťdňových výtržností v Nigérii, cirkev odpovedala moslimom varovaním. „ Ak hovoríme našim ľuďom, že nemajú právo urážať sa, musíme povedať aj ostatným, že nemajú právo na to, aby nás ničili,“ hovorí vatikánsky štátny sekretár kardinál Angelo Sodano. „V politických kontaktoch s úradmi islamských krajín musíme vždy zdôrazňovať požiadavku reciprocity, a, dokonca viac, v kultúrnych stykoch,“ dodáva minister zahraničných vecí arcibiskup Giovanni Lajolo.
Získanie rovnakých práv pre kresťanov v islamských krajinách, ako majú moslimovia v kresťanskom svete sa pre vatikánsku diplomaciu voči moslimom stalo kľúčovým.
Tento vyrovnaný a seriózny prístup predstavuje výrazné zlepšenie v pochopení toho, že môže mať následky ďaleko presahujúce cirkevnú oblasť, pretože mnohí politici si všímajú svoje vedenie v inter-religióznych záležitostiach. Ak by západné štáty rovnako podporovali princíp reciprocity, výsledky by mohli byť skutočne zaujímavé.
