Ilegálna imigrácia ľudí, ktorí nepochádzajú zo Západu, sa podľa mojej predpovede stane najrozhodujúcejším problémovým okruhom v každej západnej krajine.
Medzitým čo miera pôrodnosti prudko klesá, zlepšujú sa komunikačné a prepravné siete, a spolu s tým, ako radikálny islam stále viac dvíha svoju agresívnu hlavu, obávajú sa Európania, Američania a ďalší o svoje ekonomické štandardy a o pokračovanie svojich kultúr. Po tom, ako sa tento problém po desaťročia ignoroval, sa reakcie v Európe v posledných rokoch mimoriadne vyostrili:
- Dolná komora francúzskeho parlamentu prijala nový tvrdý imigračný zákon.
- Rakúsky minister vnútra Liese Prokop verejne vyhlásil, že 45 % moslimských prisťahovalcov v jeho krajine „nemôže byť integrovaných“ a nabádal ich k tomu, aby „si vybrali inú krajinu,“ v ktorej budú žiť.
- Holandská ministerka pre imigráciu Rita Verdonk odobrala občianstvo Ayaan Hirsi Ali, prisťahovalkyni narodenej ako moslimka, ktorá sa preslávila kritikou islamu.
Najdramatickejší, bolestný a logický vývoj prisťahovalectva na Západ sa však deje na odľahlom pobreží Afriky. Táto oblasť sa ukázala byť hlavným odrazovým mostíkom pre možných emigrantov na dosiahnutie bohatstva Španielska a potom aj celej Európy.
Úloha západnej Afriky je nová. Do konca roka 2005 bola pre emigrantov príťažlivá cesta do Maroka, čiastočne preto, lebo oddelené Gibraltarským prielivom je od Európy vzdialené púhych 13 km. Mohli sa teda jednoducho tajne prepraviť do španielskych enkláv Ceuta a Melilla. V najhoršom prípade mohli dosiahnuť Kanárske ostrovy, španielske teritórium nachádzajúce sa 100 km od západoafrického pobrežia. Každá z týchto oblastí slúžila rovnakou mierou ako vstupná brána do Európy.
Teraz však už nie: Pod intenzívnym tlakom Španielska a Európskej únie marocké úrady tvrdo potlačili ilegálnych prisťahovalcov tým, že ich bez akýchkoľvek zásob odsunuli do púšte. Rovnaká odstrašujúca nepohostinnosť vládne na západnej Sahare, teritóriu nachádzajúcom sa na juh od Maroka, ktoré je pod jeho plnou kontrolou. V súčasnosti v Stredozemnom mori patrolujú jednotky Európskej námornej hraničnej polície so zvyšujúcou sa účinnosťou.
To robí z Mauretánie, ktorá sa nachádza na juh od území pod vládou Maroka, a je jednou z najchudobnejších a najizolovanejším krajín sveta, nový tranzitný bod ich výberu. Afričania a iní možní európski migranti, špeciálne z južnej Ázie, sa začali objavovať vo veľkom počte. Cez Nuadibu (populácia: 90 000 obyvateľov) prešlo na začiatku roku 2006 viac ako 10 000 osôb. Pod tlakom Španielska Mauretánia tento pohyb taktiež zarazila.
Migranti sa vynaliezavo obrátili smerom ďalej na juh, tentoraz do Senegalu. Cesta na Kanárske ostrovy z Maroka trvá menej než jeden deň, ale z Mauretánie tri, a zo Senegalu desať dní. Smutne známe búrlivé more západnej Afriky veľmi ľahko premôže otvorené drevené rybárske člny a ich jednoduché prívesné motory počas ich 1 400 km dlhej plavby.
Španielsky veľvyslanec s osobitným poslaním pre humanitárne otázky Manuel Pombo uviedol, že až 40 % z tých, ktorí sa pokúšajú dosiahnuť Kanárske ostrovy, príde cestou o život. Vedúci predstaviteľ Červeného kríža v Mauretánii Ahmedou Ould Haye to nazval „kolektívnou samovraždou“. Ďalší pozorovateľ smutne predpovedá: „Asi o tri mesiace niektoré z týchto úbohých plavidiel môžu vplávať do Karibiku – ako lode duchov, či ešte niečo horšie.“
Napriek týmto strašným vyhliadkam vlny prisťahovalcov narastajú, z veľkej časti preto, že keď sa už raz vylodia na španielskom území, sú ochotne prijímaní a len málo nelegálnych prisťahovalcov vôbec deportujú (hlavný predstaviteľ záchrannej služby na Kanárskych ostrovoch Gerardo Garcia prirovnal ich vyloďovanie ceste na prázdniny). Osemnásteho mája sa na Kanárskych ostrovoch vylodilo 656 osôb – čo predstavuje jednu sedminu všetkých tých, ktorí ktorí prišli v priebehu roku 2005. „Vždy je to ako invázia,“ lamentuje podľa agentúry France-Presse dobrovoľník z Kanárskych ostrovov.
Španielske diplomatické delegácie v nádeji, že zastavia príliv imigrantov, poskytujú krajinám západnej Afriky , ako protiopatrenie finančnú pomoc. Vlády afrických krajín sa však stavajú na odpor, hodnotia tieto poukázané finančné prostriedky z Európy rovnakou mierou, ako nemajú radi veľkoplošné vyhosťovanie. Tieto zmierňujúce prostriedky asi nemôžu vyriešiť napätie, keď sa nemajetní pokúšajú nepozvaní dostať na oslavu tých majetných.
Rickard Sandell z inštitútu Royal Elcano Institute v Madride predpovedal, že súčasné prisťahovalectvo môže signalizovať perspektívu afrického „masového exodusu“ a ozbrojeného konfliktu. To, čo vidíme dnes „je len začiatkom imigračného fenoménu, ktorý sa môže rozvinúť do jedného z najväčších v histórii. ... masový útok na španielsko – africké hranice by mohol byť práve prvým varovaním pred tým, čo môžeme očakávať v budúcnosti.“
Takto sa začína prvá kapitola toho, čo je prísľubom dlhého a strašného príbehu.
