Problémy Blízkeho východu budú pravdepodobne hrať bezprecedentne dôležitú úlohu vo voľbách, ktoré sa budú konať v strede funkčného obdobia prezidenta o necelého pol roka. Na vrchnej priečke dôležitosti sa nachádzajú tri témy: priebeh vojny v Iraku, správna odpoveď na nukleárne ambície Iránu a stúpajúce ceny pohonných hmôt.
Napriek svojmu prominentnému postaveniu ide o otázky momentálneho charakteru, kde sa voliči budú rozhodovať na základe prechodných okolností a bez jasne definovaných rozdielov medzi dvoma hlavnými stranami. Aký vlastne je postoj demokratov k Iraku, alebo republikánov k Iránu? Štvrtý problém, ktorý sa týka Blízkeho východu, arabsko-izraelského konfliktu má, napriek tomu, že v tomto roku vystupuje menej výrazne, z hľadiska volieb omnoho hlbší význam. Ide tu o trvalú tému, ktorá pomáha definovať obe strany.
Spojenie medzi Spojenými štátmi a Izraelom je v dnešnom svete tým najšpeciálnejším „špeciálnym vzťahom“, rovnako ako rodinné vzťahy v medzinárodnej politike. V mnohých oblastiach – zahraničná politika, strategická kooperácia, hospodárske záväzky, intelektuálne prepojenia, náboženské väzby a zásahy do vnútornej politiky niekoho iného – majú obe tieto krajiny nezvyčajné, či dokonca až unikátne vzťahy. Siaha to dokonca až do lokálnej politiky. V článku, ktorý uverejnil New Yorker v roku 1994 sa píše, že občas „to vyzerá tak, že Blízky východ – alebo každopádne Izrael – sú časťou“ New Yorku.
Okrem toho, vysoký počet Američanov (židia, evanjelici, Arabi, moslimovia, antisemiti, ľavičiari) volia podľa izraelskej politiky.
Od roku 1948, keď Izrael vznikol, demokrati i republikáni svoje stanovisko k nemu menili. V prvom období, 1948-70 sympatizovali so židovským štátom viac demokrati, sympatie republikánov boli omnoho menej výrazné. Zakiaľ čo demokrati zdôrazňovali duchovné putá, republikáni sa skôr prikláňali k nazeraniu na Izrael ako na slabý štát a považovali ho za zodpovedného za studenú vojnu.
Druhá etapa začala okolo roku 1970 a trvala dvadsať rokov. Po ohromnom víťazstve v šesťdňovej vojne začal prezident Richard Nixon, republikán, pozerať na Izrael ako na mocného a užitočného spojenca. Tento nový pohľad na Izrael spôsobil, že republikáni začali byť voči Izraelu rovnako pozitívni ako demokrati. Uvedomiac si túto skutočnosť som vo výskumnej práci z roku 1985 prišiel k záveru, že „liberáli a konzervatívci podporujú Izrael proti Arabom rovnakou mierou.“
Tretia etapa sa začala v roku 1990 po skončení studenej vojny. Demokrati vo vzťahu k Izraelu ochladli a republikáni zostali naďalej priateľskými. Ľavica urobila z otázky Palestínskych Arabov ústrednú zložku svojho svetonázoru (spomeňme konferenciu v Durbane v roku 2001), zatiaľ čo pravica prehĺbila svoju politické a náboženské zameranie voči Izraelu.
Tento trend sa stáva stále evidentnejším. Výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý v roku 2000 uskutočnil ľavicový anti-izraelský aktivista James Zogby hovoria v súvislosti s arabsko-izraelským konfliktom o „signifikantnom straníckom rozkole“, pričom republikáni sú výrazne viac pro-izraelsky zameraní než demokrati. Napríklad na otázku „Pokiaľ ide o Blízky východ, aký by podľa Vás mal mať prezident postoj k regiónu?“, Z opýtaných odpovedalo pro-izraelsky 22 % republikánov a len 7 % demokratov.
V nedávnom výskume, ktorý uskutočnil Gallup Poll sa zistilo, že 72 % republikánov a 47 % demokratov sympatizuje skôr s Izraelčanmi než s Palestínskymi Arabmi. Detailný pohľad na tieto výsledky priniesol dramatickejšie výsledky, kde sa ukázalo, že konzervatívni republikáni viac než päťkrát viac sympatizujú s Izraelom než liberálni demokrati.
Ochladnutie demokratov voči Izraelu zapadá do širšieho vzorca konšpiračných teórií o neokonzervatívnych a antižidovských vzplanutiach takých významných straníckych osobností ako je Jimmy Carter, Jesse Jackson, Cynthia McKinney a James Moran. Jeden z pozorovateľov, Sher Zieve, prišiel k záveru, že „antisemitizmus je a zostáva na vzostupe“ ešte na nejaký čas.
Zdá sa, že súčasný trend predstavuje nárast, sprevádzaný v americkej politike rozdeľovaním na Židov a Arabov. To ma vedie k tomu, že očakávam, že moslimovia, Arabi a ďalší, ktorí majú nepriateľský postoj k Izraelu, budú stále viac voliť demokratov, a rovnako Židia a tí, ktorí majú k židovskému štátu priateľský postoj, budú stále viac voliť republikánov. V tomto svetle treba poznamenať, že americkí moslimovia sa vidia byť v priamej konkurencii so židmi. Muqtedar Khan z Brookings Institute predpokladá, že moslimovia v Spojených štátoch čoskoro „budú schopní nielen prehlasovať, ale tiež predstihnúť židovské a mnohé ďalšie etnické lobby.“
Takýto vývoj má pre americko-izraelské vzťahy potenciálne hlboké následky. Kontinuita politiky presahujúca stranu, ako tomu bolo v minulosti, sa skončí, a bude nahradená obrovským posunom vždy, keď Biely dom prejde z rúk jednej strany do rúk druhej. Ak sa politický konsenzus rozbije, Izrael bude ten, kto prehrá.
