V súvislosti s tým, ako iránsky režim čulo pokračuje v otvorených výzvach k zničeniu Izraela a verejne porušuje smernice o nešírení nukleárnych zbraní, čelí Západ dvom nežiadúcim vyhliadkam.
Prvou je zmieriť sa so správaním Teheránu a dúfať v najlepšie. Možno sa osvedčí zabraňovanie týmto aktivitám a moratórium na použitie atómových zbraní, ktoré je v platnosti už šesť desaťročí, zostane neporušené. Možno sa iránske vedenie zbaví svojho spasiteľského postoja. Možno nebudú žiadne ďalšie štáty opakovať iránske rozhodnutie – okázalo odmietať pravidlá, ktorými sa sľúbili riadiť.
Kľúčovými slovami tohto scenára sú „nádej“ a „možno“, s príslovečným “dúfame, že to zvládneme“ (wing and prayer), nahrádzajúcim strategické plány. To nie je, mierne povedané, zvyčajný spôsob, akým riadia biznis veľké mocnosti.
Druhá vyhliadka spočíva v tom, že americká vláda (a snáď aj niektorí spojenci) zničia kľúčové iránske zariadenia, čím by spomalili alebo ukončili nukleárne inšpirácie Teheránu. Vojenskí analytici predpokladajú, že americké vzdušné sily, spravodajská tajná služba a špeciálne predpisy budú postačujúce na to, aby sa potrebné poškodenia stali vecou niekoľkých dní, okrem toho, mohlo by to zabezpečiť Straits of Hormuz (strategickú vodnú cestu spájajúcu Perzský a Ománsky záliv).
Útok by ale mal nežiadúce následky, vzťahujúce sa špeciálne na dve skutočnosti, a to na verejnú mienku moslimov a ropný trh. Všetky indikácie naznačujú, že vzdušné útoky by mohli spôsobiť, že iránske obyvateľstvo by sa mohlo znovu primknúť k vláde, ktorej sa v súčasnosti odcudzilo. Všeobecne by vzdušné útoky vznietili už teraz nepriateľské postoje moslimov voči Spojeným štátom, a viedli by k zdvihnutiu sa vlny podpory radikálneho islamu a k ďalšej separácii sa od civilizácie. Správy z tlače naznačujú, že Teherán financuje teroristické skupiny, aby mohli zaútočiť na americké ambasády, vojenské základne a hospodárske záujmy, stupňovať útoky na Irak a vypáliť rakety proti Izraelu.
Aj keby vojenské sily na Západe dokázali zvládnuť tieto náročné úlohy, letecké útoky by mohli zapríčiniť, že Iránci a ich prívrženci zadržia poskytovanie ropy a plynu na svojich trhoch, budú uskutočňovať teroristické akcie proti energetickej infraštruktúre a podnecovať občianske nepokoje, teda všetko, čo by mohlo spôsobiť klesajúcu tendenciu ekonomiky porovnateľnú s recesiou spôsobenou energetickými problémami v polovici 70. rokov.
Postavený pred tieto dve nežiadúce alternatívy prichádzam, spolu s republikánskym senátorom Johnom McCainom z Arizony k názoru, že „existuje len jedna vec, ktorá by bola horšia ako uplatnenie vojenskej alternatívy. Je to nukleárne vyzbrojený Irán.“
Existuje však tretia, akceptovateľnejšia možnosť? O jej objavenie sa snaží každý analytik, ktorý sa venuje tomuto problému, vrátane mňa. Táto tretia možnosť nevyhnutne zahŕňa mechanizmus, ktorým by bolo možné odradiť iránsky režim od vyvíjania a militarizovania svojich atómových kapacít. Existuje takáto výstraha?
Áno, a práve táto má šancu na úspech. Našťastie Irán nie je absolútnou diktatúrou, kde všetky kľúčové rozhodnutia robí jediná osoba, ale oligarchiou s mnohopočetnými mocenskými centrami a diskusiami k mnohým otázkam. Samotné politické vedenie je rozdelené, dôležité zložky nie sú si isté, či je ďalší postup výroby nukleárnych zbraní rozumný, a obávajú sa medzinárodnej izolácie, ktorá by nasledovala, nehovoriac o vzdušných útokoch. Ďalšie vplyvné sektory spoločnosti – náboženský, vojenský a najmä ekonomický – sa tiež obávajú prenáhleného postupu.
Kampaň Iráncov zameraná na vyhnutie sa konfrontácii by mohla zvíťaziť, pretože oni sami nechcú čeliť atómovej hrozbe. Nukleárny postup je dobrovoľným rozhodnutím, od ktorého si Teherán môže zachovať odstup. Je odôvodnené predpokladať, že iránska bezpečnosť získa, ak zostane nenukleárna.
Vojenské sily čeliace atómovému zbrojeniu bude potrebné motivovať a zjednotiť, čo sa podarí omnoho pravdepodobnejšie s využitím silného zahraničného tlaku. Ak by Európania, Rusi, Číňania, obyvatelia Blízkeho východu a ďalší konali synchronizovane s Washingtonom, pomohlo by to zmobilizovať opozíciu v Iráne. Samozrejme že tieto štáty majú vlastný dôvod pre obavy z nukleárneho Teheránu a vytvára to zlý precedens pre ďalšie potenciálne atómové mocnosti, akými je napríklad Brazília a Južná Afrika.
Taká medzinárodná spolupráca, akú možno vidieť v Spojených národoch, však nie je uskutočniteľná. Bezpečnostná rada sa stále obracia k iránskym otázkam a bol zvolený aj jeden iránsky predstaviteľ do Komisie OSN pre odzbrojenie (jej ústrednou úlohou je dosiahnutie nukleárneho odzbrojenia).
Udelenie výstrahy Teheránu si vyžaduje nepretržitý konzistentný zahraničný tlak na iránskych politických predstaviteľov. Ironicky to znamená, že tí, ktorí majú najviac negatívny postoj k vzdušným útokom zo strany Spojených štátov, musia (1) stáť pevne pri Washingtone a (2) presvedčiť Iráncov o strašnom spätnom účinku, ktorý by nasledoval, keby sa bránili medzinárodným dohodám. Takéto kroky neposkytujú záruku na úspech, predstavujú však jediný reálny spôsob zabránenia vážnemu nebezpečiu.
