Veľké tajomstvo vojny v Iraku v roku 2003 – „Ako je to so zbraňami hromadného ničenia?“ bolo konečne rozlúštené. Stručná odpoveď znie: Neustále opakované klamstvá Sadáma Husajna mali za následok, že keď v poslednej chvíli naozaj odstránil zbrane hromadného ničenia, nikto mu neveril.
V pútavej správe, ktorú v rozsahu knižnej publikácie vydal Joint Forces Command v Pentagone pod názvom Iraqi Perspectives Project (Projekt irackej perspektívy), uverejnili americkí vedeckí pracovníci výsledky svojej dvojročnej štúdie o armáde a motivácii, ktorú formoval Sadám Husajn a jeho režim. Dobre napísaná, vychádzajúca z historických základov, obsahuje detailné odhalenia, možno ju zaradiť na rovnakú priečku ako Republic of Fears (Republika strachu), ktorej autorom je Kanan Makiya ako majstrovský opis tohto režimu (stručnú verziu možno nájsť vo Forreign Affairs, vydanie máj-jún).
Správa ukazuje, že Sadámov Irak bol, podobne ako Hitlerovo Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz miestom nepredpovedateľnej prekrútenej skutočnosti. A okrem toho, Sadám podstúpil v polovici 90. rokov zmenu, keď vytvoril mýlnu predstavu seba ako vojenského génia, či dokonca svojej neomylnosti. V tomto svete fantázie mala viera a statočnosť vojakov omnoho vyššiu hodnotu ako technológia alebo výzbroj. Pohŕdajúc výkonmi americkej armády počnúc Vietnamom až po Púštnu búrku, a od Somálska až po Balkán, tento tyran považoval Američanov za zbabelého a nedôstojného nepriateľa.
V rovnakom čase Sadám začal trvať na tom, aby dostával len dobré správy, čím sa ešte viac izoloval od často krutej reality. Zatiaľ čo si stále menší počet podriadených trúfol odporovať šéfovým názorom, jeho odhodlaný sebaklam vyvolal plienenie a pustošenie prezidentského paláca a ďalších vládnych budov. Vedúci autorského kolektívu Projektu irackej perspektívy Kevin M. Woods a jeho štyria ďalší spoluautori poznamenávajú, že „od polovice 90. rokov väčšina tých, ktorí sa anachádzali v oblasti vnútorného okruhu režimu pripúšťa, že každý klamal každému.“ Podvody zosilneli a stali sa premyslenejšie. Podľa slov jedného z dôstojníkov vzdušnej obrany „jeden (dôstojník) klamal druhému, od prvého dôstojníka až dovtedy, kým sa to dostalo až k Sadámovi.“
To, že nikto v skutočnosti nevedel, čo sa dialo, bolo symbolizované rozšírenou vierou o vojnových nezmysloch deklamovanou irackým ministrom pre informácie (ktorého západní novinári posmešne nazývali „Bagdadský Bob“), keď obveseľoval okolitý svet kvetnatými správami o irackých víťazstvách. „Z hľadiska irackých vodcov podával Bagdad Bob prevažne správy o tom, čo počuli z frontu.“ Policajný veliteľ priznal, že bol „absolútne prekvapený“, keď v Bagdade natrafil na americký tank.
Rovnaká situácia sa rozšírila aj vo vojensko-priemyselnej infraštruktúre. Po prvé, ako sa konštatuje v správe, pre Sadáma stačilo „púhe vydanie nariadenia na to, aby plán začal fungovať.“ Po druhé, obávajúc sa o svoj život, poskytoval každý zúčastnený správy o žiarivom pokroku. „Najmä vedci neustále podávali správy o ďalšej zázračnej zbrani, ktorej objavenie je už za dverami.“ V takomto prostredí, kto poznal skutočný stav zbraní hromadného ničenia? Dokonca i u Sadáma „keď prišlo na otázku zbraní hromadného ničenia, vždy zostával určitý prvok pochybností o pravde.“
Strategická dilema Iraku komplikuje situáciu ďalej. Uvedomujúc si, že odhalenie slabosti Iraku by mohlo vyvolať útok, najmä zo strany Iránu, sa Sadám snažil o to, aby si svet myslel, že vlastní zbrane hromadného ničenia. Nakoniec však pochopil, že ak sa chce ubrániť koalícii, musí presvedčiť západné štáty o tom, že jeho režim už v skutočnosti tieto zbrane nevlastní. Keď koaličné sily koncom roka 2002 znásobili svoje vojenské úsile, rozhodol sa Sadám, že bude spolupracovať so Spojenými štátmi, aby tak dal najavo, že jeho krajina bola, čo sa týka týchto zbraní, čistá, a ako presne formuloval „nedal prezidentovi Bushovi žiaden dôvod na to, aby začal vojnu.“
Tento jasný moment ironicky padol za obeť jeho dlhodobému podvádzaniu Spojených štátov. Iracké kroky zamerané na spoluprácu s inšpektormi, mali paradoxný efekt, upevnili podozrenia Západu, že spolupráca bola úskokom. Napríklad zastavenie príkazu na „odstránenie všetkých zápisov o predchádzajúcich programoch týkajúcich sa zbraní hromadného ničenia“ bolo chybne interpretované ako ďalší podvod, a nie úprimné úsilie, čím bolo v skutočnosti.
Sadámove oneskorené pokusy o transparentnosť zlyhali, viedli podľa slov autorov správy k „diplomatickej a propagandistickej Hlave 22.“ Nasledoval monumentálny zmätok. Zajatí vyšší irackí dôstojníci ešte mnoho mesiacov po vojne v roku 2003 naďalej „verili, že je možné ... že Irak stále vlastní niekde ukryté zariadenia zbraní hromadného ničenia.“ Nie je prekvapením, že koaličné spravodajské služby postrádali záverečný a nečakaný obrat v tejto dlhotrvajúcej dráme. Neklamali ani spravodajské služby, ani západní politici. Sadám bol zlým podvodníkom, jeho podvody nakoniec zmiatli a ohrozili každého, vrátane jeho samého.
