Odvtedy, ako som minulý týždeň argumentoval vo svojej rubrike, že Izrael môže a musí poraziť Palestínskych Arabov, protestovala proti tejto téze obrovská spústa odpovedí. Niektoré z nich boli triviálne (Ha´aretz uverejnil článok, ktorý vzniesol námietku proti môjmu právu vyjadrovať sa k týmto záležitostiam, pretože nežijem v Izraeli), ale väčšina vzniesla vážne otázky, ktoré si zaslúžia odpoveď.
Staroveký čínsky stratég Sun Tzu vyhlásil, že vo vojne „musí byť vaším najväčším cieľom víťazstvo,“ a v 17. storočí túto myšlienku zopakoval rakúsky vojnový mysliteľ Raimondo Montecuccoli. Jeho pruský nasledovateľ Clausewitz dodal, že „vojna je aktom násilia, s cieľom donútiť nepriateľa, aby splnil našu vôľu.“ Tieto názory platia dodnes: Víťazstvo spočíva v tom, že nepriateľovi vnútime vlastnú vôľu, čo typickým spôsobom znamená, že ho donútime k tomu, aby sa vzdal svojich vojnových cieľov. Konflikty zvyčajne skončia, keď bude rozdrtená vôľa jednej strany.
Teoreticky to nemusí byť tento prípad. Strany vedúce vojnu môžu robiť kompromisy, môžu jeden druhého vzájomne vyčerpať, alebo môžu vyriešiť svoje rozpory v tieni väčšieho nepriateľa (ako keď Británia a Francúzsko, ktoré boli dlho považované za „prirodzených a nevyhnutných nepriateľov“, podpísali v roku 1904 Entente Cordiale, pretože zdieľali spoločné obavy z Nemecka).
Takéto riešenia typu „žiadny víťaz, žiadny porazený“ sú však v modernej dobe zriedkavými. Napríklad, hoci Irak a Irán skončili svoju vojnu, ktorá trvala od roku 1980 do roku 1988 stavom vzájomného vyčerpania, nevyriešilo to ich rozpory. Všeobecne povedané, dovtedy, kým žiadna zo strán nezakúsi agóniu porážky – ktorá zmarí jej nádeje, vyprázdni jej štátnu pokladňu a vyhasí životy – možnosť vojny pretrváva.
Dalo by sa očakávať, že táto agónia bude nasledovať po zničujúcej porážke na bojovom poli, ale od roku 1945 sa tak v skutočnosti nestalo. Zostrelené lietadlá, zničené tanky, vyčerpanie munície, dezertujúci vojaci či stratená zem boli zriedkakedy rozhodujúce. Spomeňme si na mnohonásobné porážky Arabov zo strany Izraela v období 1948-82, porážku Južnej Kórey v roku 1953, Saddáma Husajna v roku 1991 a irackých sunnitov v roku 2003. Vo všetkých týchto prípadoch sa porážka na bojovom poli neprejavila stratou nádejí.
V ideologickom prostredí posledných desaťročí sú rozhodujúcejšími morálka a vôľa. Francúzi vzdali vojnu v Alžírsku, to isté platí pre Američanov vo Vietname a Sovietov v roku 1989 v Afganistane. Studená vojna sa skončila bez strát na životoch.
Ak aplikujeme toto chápanie na vojnu Izraela s Palestínskymi Arabmi, prídeme k rôznym záverom:
- Izrael sa sotva poteší slobode získaného víťazsta, najmä preto, lebo mu v tom bránia želania jeho hlavného spojenca, americkej vlády. To je dôvodom toho, prečo ja, americký analytik, adresujem tieto otázky so zámerom ovplyvniť politiku v Spojených štátoch a iných západných krajinách.
- Izrael by mal byť tlačený k tomu, aby presvedčil Palestínskych Arabov o tom, že prehrali, aby ovplyvnil ich psychiku.
- Agresívny krok, akým by bol „odsun“ Palestínskych Arabov zo Západného brehu, by bol pre Izreal kontraproduktívny, vyvolal by väčšie rozhorčenie, zvýšil by sa počet nepriateľov a konflikt by pokračoval.
- V protiklade k tomu, vnímanie izraelskej slabosti znižuje možnosť porážky Palestínskych Arabov. Takto nesprávne kroky počas mierových rokovaní v Oslo (1993-2000) a odsun z Gazy inšpirovali Palestínskych Arabov k povznesenej nálade a ďalšej vojne.
- Izrael musí poraziť len Palestínskych Arabov, nie celú arabskú alebo moslimskú populáciu, ktorá si prípadne môže vziať príklad z Palestínskych Arabov.
Zdržím sa toho, aby som navrhoval špecifické kroky, ktoré by mal podniknúť Izrael, sčasti preto, lebo nie som Izraelčan, a sčasti preto, že považujem diskusie o taktike, ktorá by viedla k víťazstvu, za predčasné, pred víťazstvom stojí politika. Stačí povedať, že Palestínski Arabi získavajú obrovskú pomoc a silu z celosvetovej siete podpory zo strany mimovládnych organizácií, žurnalistov, akademikov a politikov, že umelo vyrobený problém Palestínskych Arabov, problém „utečencov“stojí v samotnom centre konfliktu, a že nedostatočné uznanie Jeruzalema ako hlavného mesta Izraela je rozjatrenou ranou. Tieto tri problémy predstavujú jasné priority.
Ironicky by bol úspech Izraela pri rozdrtení vojnovej morálky Palestínskych Arabov tou najlepšou vecou, aká by sa im mohla prihodiť. Znamenalo by to, že sa konečne vydajú svojho chybného cieľa, odstrániť svoho suseda, a poskytlo by im to šancu, aby sa namiesto toho sústredili na vlastnú politiku, ekonomiku, spoločnosť a kultúru. Aby sa stali normálnymi ľuďmi, takými, ktorých vlastní rodičia nebudú povzbudzovať k tomu, aby sa stali samovražednými teroristami, musia Palestínski Arabi podstúpiť skúšku ohňom porážky.
