V čase, keď idú Izraelčania k voľbám, neponúka ani jedna z vedúcich strán možnosť vyhrať vojnu proti Palestínskym Arabom. Predstavuje to pozoruhodnú a nebezpečnú medzeru.
Najprv niečo z pozadia. Vojny, ako ukazujú historické záznamy, sa vyhrávajú, keď sa niektorá strana cíti byť dohnaná k tomu, aby sa vzdala svojich cieľov. Je to len logické, pretože dovtedy, kým obidve strany dúfajú, že dosiahnu svoje vojnové ambície, boje pokračujú, prípadne sa môžu začať. Napríklad si vezmime Nemecko, ktoré sa napriek svojej porážke v Prvej svetovej vojne nevzdalo svojho cieľa ovládnuť Európu, a rýchlo sa obrátilo k Hitlerovi, aby sa o to pokúsilo znova. Kórejská vojna sa skončila viac ako pred polstoročím, ale ani Južná, ani Severná Kórea sa nevzdali svojho cieľa, čo znamená, že boje môžu vzplanúť znova a kedykoľvek. Podobne si svoje ciele zachovali obidve strany v priebehu viacerých kôl arabsko-izraelského konfliktu (vojny v rokoch 1948-49, 1956, 1967, 1973 a 1982).
Tieto ciele sú jednoduché, statické a binárne. Arabi bojujú, aby odstránili Izrael. Izrael bojuje, aby vyhral prijatie svojimi susedmi. Prvé je vo svojom úmysle ofenzívne, druhé defenzívne. Prvé je barbarské, druhé civilizované. Už viac ako šesťdesiat rokov sa arabskí rejekcionisti (odmietajú uznanie Izraela) pokúšajú odstrániť Izrael radou stratégií: podkopávanie jeho legitímnosti prostredníctvom propagandy, poškodzovaním jeho ekonomiky obchodným bojkotovaním, demoralizáciou prostredníctvom terorizmu a hrozbami zbraňami hromadného ničenia adresovanými jeho obyvateľom.
Napriek tomu, že arabské úsilie je trpezlivé, intenzívne a cielené, zlyháva. Izraelčania vybudovali modernú, blahobytnú a silnú krajinu, ktorú však Arabi naďalej stále odmietajú. Tieto pomiešané dejiny splodili dva smery politického vývoja: Pocit dôvery u politicky umiernených Izraelčanov, a pocit viny a sebakritiky u izraelských ľavičiarov. Už len veľmi málo Izraelčanov si ešte robí starosti kvôli nedokončenej záležitosti, snahe primäť Arabov, aby akceptovali trvalosť židovského štátu. Možno to nazvať neviditeľným izraelským vojnovým cieľom.
Radšej než by hľadali víťazstvo, vyvinuli Izraelčania dlhý rad prístupov na zvládnutie konfliktu. Patria k nim
- Unilateralizmus (budovanie múra, čiastočné ústupky): súčasná politika, zastávaná Arielom Šaronom, Ehudom Olmertom a stranou Kadima.
- Na 99 rokov prenajatie pôdy pod izraelskými mestami na Západnom Brehu: Labouristická strana Amira Pereca.
- Palestínsky hospodársky vývoj: Šimon Peres.
- Teritoriálne kompromisy: Premisy diplomacie z Oslo, ako boli iniciované Jicchakom Rabinom.
- Financovanie Palestínskych Arabov zvonku (podľa modelu Marshallovho plánu): americký kongresman Henry Hyde.
- Ústup k hraniciam z roku 1967: Izraelská extrémna ľavica.
- Tlak na Palestínskych Arabov, aby vytvorili dobrú vládu: Natan Sharansky (a prezident Bush).
- Trvanie na tom, že Jordánsko je Palestína: Izraelská pravica.
- Odsun Palestínskych Arabov zo Západného Brehu: Izraelská extrémna pravica.
Tieto mnohé prístupy sú veľmi odlišné vo svojom duchu a navzájom sa vylučujú. Majú však spoločný kľúčový prvok. Všetky chcú zvládnuť konflikt bez toho, aby ho riešili. Všetky ignorujú potrebu poraziť palestínsky rejekcionizmus. Všetci sa snažia obratným spôsobom zvládnuť vojnu, namiesto toho, aby sa ju snažili vyhrať.
Pre vonkajšieho pozorovateľa, ktorý dúfa, že Arabi budú Izrael skôr alebo neskôr akceptovať, vyvoláva toto vyhýbanie sa stratégii vyhrávania určitú frustráciu, omnoho hlbšiu, ak si spomenieme na to, ako brilantne chápali Izraelčania svoje vojnové ciele v minulosti.
Našťastie, prinajmenej jeden prominentný izraelský politik sa zasadzuje o víťazstvo Izraelčanov nad Palestínčanmi. Uzi Lamdau jednoducho poznamenáva, že: „Ak ste vo vojne, chcete túto vojnu vyhrať.“ Dúfal, že v terajších voľbách povedie Likud, ale nepodarilo sa mu vo svojej strane dosiahnuť ani priblíženie sa k majorite, na listine svojej strany zostal v tomto týždni na 14. mieste, čo nie je dostatočne vysoká pozícia na to, aby mu garantovala kreslo v parlamente. Nakoľko Likud očakáva, že získa menej ako 15 % voličských hlasov, je jasné, ako málo Izraelčania v súčasnosti obľubujú myšlienku na vyhratie vojny.
A tak experimentujú s klompromismi, unilateralizmom, obohacovaním svojich nepriateľov a inými postupmi. Ale ako uvádza Douglas MacArthur „Vo vojne neexistuje náhrada za víťazstvo.“ Diplomacia z Oslo skončila žalostným zlyhaním, a tak skončia aj všetky ďalšie postupy, ktoré sa budú vyhýbať ťažkej práci vyhrávania. Izraelčania sa nakoniec budú musieť pripraviť na pokračovanie ťažkého, trpkého a dlhého úsilia, potrebného na to, aby presvedčili Palestínčanov a ostatných, že ich sen o odstránení Izraela sa neudrží nažive.
Ak by Izraelčania pri dosahovaní tohto cieľa zlyhali, neudržia sa nažive ani oni.
