Bombový útok z 22. februára na svätyňu al-Askaríja v Samare v Iraku bol tragédiou, nie však tragédiou Američanov či koalície.
Zničenie Zlatej mešity, ktorá bola vybudovaná v roku 1905 a bola jednou z najuctievanejších svätýň šiitskeho islamu, predstavuje eskaláciu sunnitských útokov na šiitov, zámerný hanebný čin, určený na provokovanie prudkých emocionálnych reakcií. Nesignalizuje slabosť sunnitov, ale rozhodnutie niektorých členov irackej spoločnosti, ktorá tu vládla po mnoho rokov, o znovunastolenie svojej nadvlády. Iracký prezident Jalal Talabani právom varoval, že „oheň podnecovania k vzbure, keď už raz vypukne, môže spáliť všetko na svojej ceste, a nikoho neušetrí. “Možnosťou pred nami ležiaceho krvavého kúpeľa musíme byť zhrození.
Napriek tomu nie je zlá situácia v Iraku vecou zodpovednosti koalície, ani špeciálnym nebezpečím pre Západ.
Keď Washington a jeho spojenci zvrhli strašlivý režim Saddáma Husajna, ktorý ohrozoval okolitý svet začatím dvoch expanzívnych vojen, budovaním arzenálu zbraní hromadného ničenia a ašpiráciami týkajúcimi sa kontroly obchodu s ropou a plynom, poskytli Iračanom historický prospech, populácii, ktorá bola bezohľadne utláčaná stalinistickým diktátorom.
Nie je prekvapením, že jeho režim po útoku zvonka rýchlo padol, ukázal sa byť akýmsi „tančekom“, ktorý mnohí analytici, vrátane mňa, očakávali. Toto šesťtýždňové víťazstvo zostáva pýchou americkej zahraničnej politiky a koaličných síl. Predstavuje tiež to, čo osobne dosiahol prezident Bush, ktorý robil kľúčové rozhodnutia.
Prezident však rozhodol, že táto misia nebola dostatočná. Omámený príkladmi z Druhej svetovej vojny v Nemecku a Japonsku – ktorých transformácia sa v spätnom pohľade zdá byť stále viac tým jediným, čo sa dosiahlo, poveril jednotky úsilím o vytváranie „slobodného a demokratického Iraku.“ Tento vznešený cieľ bol inšpirovaný najlepším idealizmom Ameriky.
Vznešenosť cieľa však, ako som už uviedol v apríli 2003, na obnovu Iraku nestačí. Iračania, ktorí su prevažne moslimskou populáciou, a práve sa oslobodili z temnice totalitárstva, nechceli nasledovať americký príklad. Americkému národu podľa nich chýbal hlboký záujem o blaho Iraku. Táto kombinácia síl garantuje,že koalícia nebude môcť presadiť svoju vôľu u 26 miliónov Iračanov.
Znamená to tiež, že je potrebné, aby koalícia postavila svoje ciele nižšie. Vítam cieľ „slobodného a demokratického Iraku“, prišiel však čas, aby sme pripustili, že úspechy koalície sú ohraničené na zničenie tyranie, ale nie na nájdenie náhrady. Na takto ohraničenom úspechu, ktorý zostáva míľnikom medzinárodnej starostlivosti o zdravie, nie je nič nepoctivé. Bolo by veľkým nešťastím, keby príliš vysoko postavené ciele zničili to, čo bolo dosiahnuté, a urobili tak budúce investície málo pravdepodobnými. Prospech z eliminácie vlády Saddáma Husajna nesmie byť zabudnutý ani napriek zármutku, že sa nedarí vybudovať úspešný, nový Irak.
Usporiadanie Iraku nie je záležitosťou koalície, ani jej bremenom. Opraviť chyby, ktoré urobil Saddám, potrvá mnoho rokov. Američania, Briti či ďalší nemôžu dostať za úlohu vyriešenie rozporov medzi sunnitmi a šiitmi, je to trvalý iracký problém, ktorého sa môžu chopiť len samotní Iračania.
Vypuknutie občianskej vojny by pre Západ mohlo mať mnohé následky. Pravdepodobne by sa mohlo stať, že:
-
K účasti by bola pozvaná Sýria a Irán, čo by urýchlilo možnosť americkej konfrontácie s týmito dvoma štátmi, s ktorými už aj tak má vysoko napäté vzťahy.
-
Skončí sa sen Iraku, že bude slúžiť ako príklad pre iné štáty Blízkeho či Stredného východu, a tým sa zabrzdí tlak zameraný na voľby. Následkom toho islamisti nebudú potvrdení hlasovaním ľudu, oproti tomu, ako sa to stalo len pred mesiacom s Hamasom.
-
Zredukujú sa straty koalície v Iraku. Ako uviedli Philadelphia Inquirer, „Namiesto toho, aby zabíjali amerických vojakov, sa vzbúrenci a zahraniční bojovníci sústredia viac na vyvolávanie občianskych sporov , ktoré by mohli destabilizovať iracký politický proces, a možno aj viesť k otvorenej etnickej a náboženskej vojne.“
-
Zredukujú sa straty Západu mimo Iraku. Vali Nasr, profesor z U. S. Naval Postgraduate School, uvádza: „Práve keď to vyzerá, že moslimovia v celom regióne nechali všetky svoje spory bokom, aby sa mohli zjednotiť v boji proti dánskym karikatúram, ukázal tento útok, že islamské sektárstvo zostáva najväčšou výzvou k mieru.“ Inak povedané, keď budú sunnitskí teroristi útočiť na šiitov a naopak, bude menej pravdepodobné, že budú zranení nemoslimovia.
Krátko povedané, občianska vojna v Iraku by bola humanitárnou tragédiou, nie však strategickou.
