Reakcie na jednoznačné víťazstvo Hamasu nad Fatahom v minulotýždňových voľbách v Palestínskej autonómii sa delia do troch skupín. Niektorí, ako American Israel Public Affairs Committee (Výbor pre americko-izraelské verejné záležitosti) vyjadrili zdesenie, robiac si starosti z toho, že sa Hamas otvorene vystatuje svojím cieľom, ktorým je zničenie židovského štátu a vidia to ako koniec mierového procesu.
Iní, ako napríklad bývalý americký prezident Jimmy Carter, ťažko prehĺtali a v rozpore so zdravým rozumom sa nádejali, že sa Hamas po tom, ako získal 74 kresiel oproti 45 kreslám Fatahu v 132-člennom parlamente, začne krotiť a transformovať na mierového partnera Izraela.
Tretia skupina, ku ktorej patrí Jeff Jacoby, žurnalista z Boston Globe, stanovila, že úspech Hamasu bol „ďaleko najlepším výsledkom“, pretože poskytuje „jednoznačnú, jasnú kontrolu povahy palestínskej spoločnosti.“
A ja? Pokiaľ ide o arabsko – izraelský konflikt, víťazstvo Hamasu ma necháva neutrálnym.
Antisionizmus Hamasu sa príliš nelíši od antisionizmu Fatahu, s výnimkou toho, že teroristi Hamasu hovoria otvorene, zatiaľ čo teroristi Fatahu zahmlievajúco. Ich taktiky sa prekrývajú, i keď Fatah odmieta existenciu Izraela a Hamas s Izraelom rokuje. Odlišujú sa skôr v zdôrazňovaní a v štýloch, než v tom, čo je podstatné, vo svojom vzťahu k Izraelu.
Protiví sa mi Hamas a požadoval som jeho zničenie, ale uznávam tiež, že voľby by mohli priniesť úžitok v tom, že Izrael konečne uzná hlboký a rozsiahly antisionizmus u voličov - palestínskych Arabov. Hamas spolu s Fatahom vyhrali všetky kreslá v parlamente, s výnimkou trinástich. Ľavicová teroristická skupina Popular Front for the Liberation of Palestine (Ľudový front za oslobodenie Palestíny) získala tri kreslá, po dve kreslá získali tri ľavicové strany Al-Badil (alebo Alternatívna listina), Nezávislá listina Palestíny a Listina tretej cesty, po jednom kresle získali štyria nezávislí. S možnou výnimkou zopár okrajových prípadov teda parlament ako celok odmieta právo Izraela na existenciu. Alebo, ako ostro popisuje David Horowitz: Palestínčania sú „najteroristickejším národom“.
Výsledky palestínskych volieb sú čiastočne výsledkom chybného vládnutia Jásira Arafata a jeho kumpánov, ktorí kradli, snovali sprisahania, spreneverovali peniaze a šikanovali svojich poddaných. Naopak Hamas si budoval povesť slúženia verejnosti, relatívnej bezúhonnosti a slušnosti. Ak sa na to dívame pozitívne, naznačuje úspech Hamasu, že palestínski Arabi berú do úvahy iné záležitosti okrem eliminácie Izraela. Pri negatívnom pohľade uprednostňujú čestných teroristov pred nečestnými.
Ako napísal Steven Plaut z Haifskej univerzity, je výrazné víťazstvo Hamasu „jedinou vecou, ktorá má šancu prinútiť Izraelčanov k tomu, aby otvorili oči a prebudili sa.“ Je dosť možné, že ich vzostup zobudí aj ďalších. Zbadá španielska vláda, ktorá má na očiach klapky, že detský časopis patriaci Hamasu nedávno vyzýval k navráteniu Sevilly pod vládu moslimov?
Možno. Mám však len nepatrnú nádej, že Hamas pri moci dokáže posúdiť reálnu situáciu. „Mierový proces“ spoločnosti sa nevzdá svojich vyjednávaní, ktoré si tak cení, len preto, že voľby vyhrala vražedná totalitárna organizácia. Tak, ako boli argumenty neúprosné už od roku 1993, bude ignorovať tento neúspech a požadovať viac ústupkov pre Izrael.
Predpovedám, že tlak na Arafata, aby sa zriekol terorizmu, ktorý bol v rokoch 1982 – 88 sa bude opakovať. Bystrý pozorovateľ arabsko – izraelského konfliktu Robert Satloff z Washington Institute for Near East Policy (Washingtonského inštitútu pre politiku Blízkeho východu) ale pochybuje o tom, že by sa Hamas mohol dať prinútiť k tomu, aby robil ústupky, ktoré vtedy prislúchali Arafatovi.
Očakávam tiež, že sa Hamas, napriek smelému vyhláseniu o tom, ako sa vôbec nezmení, bude hrať s verbálnymi požiadavkami. Jeho vodcovia, pociťujúc finančnú núdzu a diplomatický tlak, prijmú Arafatovo správanie poskytovania nejasných narážok a budú hovoriť jedno v angličtine, a iné v arabčine. Rovnako ako Arafat, môžu sa zrieknuť terorizmu, alebo domáhať sa zmeny svojich Protokolov – zošnorovaných záväzkov.
To, čo Yossi Klein Halevi nazýva „érou žmurkaní a pokynov“, už začalo tým, že Hamas vo veľkej miere upustil od terorizmu voči Izraelu počas tahdiya (kľudu zbraní), ktorý vyhlásil v roku 2005, ďalej v uplynulých týždňoch trochu zmiernil svoju rétoriku napríklad tým, že navrhol 15 – ročné prímerie s Izraelom. Takáto základná zmena značí úspech: bývalý americký prezident Bill Clinton, ktorý bol často mienkotvorným vodcom, často nabádal Bushovu vládu k rokovaniam s Hamasom.
Predikujem, že palestínsko – izraelské rokovania prinesú slávne znamenie prinášania dobrej vôle, harmónie a pokoja, pričom Izrael tentokrát stojí proti omnoho rozhodnejšiemu a šikovnejšiemu protivníkovi, než to bolo v prípade prehnilého Arafata alebo nešťastného Mahmúda Abbása.
