Je úľavou dozvedieť sa, že Karen Hughesová, ktorá je zodpovedná za diplomatickú prácu s verejnosťou (public diplomacy shop) na americkom Ministerstve zahraničia zanechala dojímavé úsilie o oslovenie Arabov a ostatného zahraničného publika prostredníctvom časopisu Hi International, ktorý je platený z peňazí daňových poplatníkov (najlepšie si ho možno pamätať kvôli známemu článku z júna 2005 „Sharp-Dressed Men“ - Elegantne oblečení ľudia, hovoriacom o tom, ako „praví muži používajú kozmetiku“).
Ťažko si možno predstaviť, že 4,5 miliónov USD ročne vyprodukuje mesačne len 55 000 výtlačkov Hi (podľa alexa.com), webovej stránky, ktorá sa nachádza na 900 - tisícom mieste, čo znamená približne 100 prístupov denne. Časopis je hanbou a stratou peňazí (kedy sa vojna proti teroru zmení na vojnu proti vráskam?)
Ale i v prípade, že by bol Hi koncipovaný a realizovaný lepšie, bude rovnako ako je to, i keď v menšej miere, v prípade vládnych snáh ako je Radio Sawa a televízia Al-Hurra, nepochopený. Rovnako ako generáli, ktorí bojovali v minulej vojne, si diplomati spomínajú na úspechy „Rádia Sloboda“ a „Rádia Slobodná Európa“ (Radio Liberty, Radio Free Europe) pri poskytovaní presných informácií ľuďom z Východného bloku, pomáhajúc tak privodiť zánik Sovietskeho zväzu a jeho satelitných štátov. Využívali, čo už raz fungovalo, a do veľkej miery preberali rovnaké informačné modely pre Hi, Sawa a Al-Hurra.
Moslimovia všeobecne a islamisti špeciálne majú dostatok spoľahlivých informácií. Omnoho menej (na rozdiel od obyvateľov východného bloku) preferujú západné zdroje informácií pred vlastnými. Naopak, mnohé známky naznačujú, že moslimovia uprednostňujú naladenie si či prečítanie správ pripravených svojimi súvercami, pretože im dôverujú viac než tým, ktoré prichádzajú od nemoslimov.
Najjasnejší dôkaz pochádza od moslimov žijúcich v západných krajinách (vrátane Izraela), ovládajúcich viaceré západné jazyky. Tešia sa z prístupu k obrovskej ponuke televíznych staníc a internetových stránok, ktoré obvykle uverejňujú správy nie zo svojich, ale z moslimských zdrojov.
Jednou z ukážok takéhoto modelu je intenzívne úsilie takých televíznych staníc, ako je Al-Džazíra (v Kanade) či Al-Manar (vo Francúzsku) o oslovenie moslimských poslucháčov, alebo plán Al-Džazíry začať s televíznym vysielaním v angličtine začiatkom roku 2006. A omnoho pôsobivejší dôkaz prichádza od islamistických teroristov žijúcich na Západe, ktorí v skutočnosti zastierajú nemoslimské zdroje informácií.
Pozrime sa napríklad do minulosti, na útok libanonského prisťahovalca proti židovskému chlapcovi Arimu Halberstamovi na Brooklynskom moste v New Yorku dňa 1. marca 1994. Podľa toho, ako podrobne opísal túto udalosť Uriel Heilman v Middle East Quarterly, Baz vystrelil na Halberstama a zabil ho štyri dni po tom, ako Izraelčan Baruch Goldstein zabil 29 moslimov v mešite v Hebrone. Goldsteinov masaker podnietil vzbury na celom Blízkom východe a podráždil moslimov v Spojených štátoch, ktorí „interpretovali udalosti zo Blízkeho východu omnoho odlišnejšie ako väčšina Američanov.“
Napriek tomu, že izraelská vláda Goldsteinov čin bezpodmienečne odsúdila, arabská tlač „bez výnimky“ pripisovala masaker na zodpovednosť izraelskému národu a vláde. Palestínski predstavitelia v rozhlasovom vysielaní pre Spojené štáty uvádzali, že „izraelská vláda je zodpovedná za to, čo sa stalo ... a možno povedať, že sa na čine dokonca podieľala.“ Islamistické zdroje vyhlasovali, že „ktokoľvek, alebo čokoľvek i vzdialene spojené s Izraelom“ je legitímnym cieľom pre odplatu.
Baz žil a dýchal touto interpretáciou: Americký rozhlas a tlač boli preňho irelevantné. Napriek tomu, že žil v hlavnom meste celosvetovej tlače, žil v mentálnom prostredí formovanom arabsky hovoriacimi redaktormi zblízka i zďaleka. Podporovaný nahnevanými správami z arabských zdrojov, ktoré vykresľovali vraha Goldsteina ako agenta izraelskej vôle, a nie ako rozrušeného strelca, ktorý konal sám,“ vyzbrojil sa malým arzenálom zbraní, vyhľadal si cieľ súvisiaci s Izraelom, našiel ho v mikrobuse obsadenom hasidickými chlapcami a pustil sa do vražedného zúrenia.
Na rozdiel od Východného bloku moslimský svet nepostráda dostatok spoľahlivých informácií, ale záujem o ne. Príčin je viac, ale najvýraznejšou z nich je dispozícia veriť konšpiračným teóriám a príťažlivosť totalitárneho riešenia. Namiesto toho, aby sa Ministerstvo zahraničia (a jeho zložky kdekoľvek inde vo svete) pokúšalo poskytovať moslimom informácie, by malo hájiť liberálne, sekulárne a humánne hodnoty. Viac ako fakty potrebuje moslimský svet porozumieť základom toho, čo robí Západ prosperujúcim, a nadchnúť sa pre to, aby ho nasledoval.
