Je to nezvyčajné, ale existuje správny a nesprávny spôsob požadovania eliminácie Izraela.
Generálny sekretár Spojených národov Kofi Annan poskytol v posledných týždňoch príklad oboch spôsobov. Keď iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád 26. októbra vyhlásil, že „režim, okupujúci Jeruzalem musí byť eliminovaný zo stránok histórie,“ odpovedal Annan vyjadrením „zdesenia“. A 8. decembra, keď Ahmadínedžád požadoval, aby sa Izrael stiahol z Európy, odpovedal Annan, že je „šokovaný“.
Zdesenie a šok z vyhlásení Ahmadínedžáda však nezabránilo Annanovi v tom, aby sa 29. novembra, práve počas nepokojov v Iráne, zúčastnil na „Medzinárodnom dni solidarity s palestínskym ľudom“, podporovanom Spojenými národmi. Anne Bayfesky z „Eye on the UN“ uviedla správu, že Annan sedel na pódiu v blízkosti „mapy Palestíny“ v arabskom jazyku, znázorňujúcu Palestínu, ktorá nahradila Izrael. Kartograficky tak dosiahol presne to, čo Ahmadínedžád požadoval: elimináciu židovského štátu.
Annanovo odporujúce si správanie vychádza zo skutočnosti, že už od roku 1993 zreteľné požiadavky týkajúce sa zničenia Izraela sa stali ofenzívnymi, ale tie implicitné sa stali akceptovateľnejšími. Patrí k nim:
- Požadovanie palestínskeho „práva na návrat“ (demografické dobytie židovského štátu každým, kto sa vyhlasuje za Palestínčana);
- Vyhlásenie džihádu na oslobodenie Jeruzalema;
- Spomínanie na vytvorenie Izraela ako na Al-Nakba („katastrofu“);
- Navrhovanie „riešenia jedného štátu“ (t. j. už viac žiadny Izrael);
- Vzdávanie holdu „všetkým tým, ktorí položili svoje životy za vec palestínskeho ľudu“ (vrátane samovražedných bombových atentátnikov); a
- Mapy, ktoré neznázorňujú Izrael.
Fatah a Hamas ukazujú túto dichotómiu. Obidvaja sa snažia eliminovať Izrael, vybrali si však odlišný spôsob, ako to uskutočniť. Taktika Fatahu je oportunistická, dupliciózna a nekonzistentná už od roku 1988, keď Jásir Arafat formálne zavrhol terorizmus a začal „mierový proces“ s Izraelom – zatiaľ čo súčasne podporoval samovražedný terorizmus a propagoval ideológiu totálneho odmietnutia legitímnosti Izraela. Toto transparentné klamstvo umožnilo Fatahu dobyť si od Izraelu najväčšie výsady, vrátane samovládnej autonómie, kvazi-vojenských síl, obrovských subvencií zo Západu a takmer úplnú kontrolu hraníc. Hamas naopak dôsledne odmieta existenciu Izraela a získava si stále väčšiu časť verejnej mienky palestínskych Arabov (podľa posledného prieskumu verejnej mienky by Hamas získal 45 %, oproti Fatahu, ktorý by volilo 35 %). Toto otvorené odmietnutie však predstavuje kliatbu pre Izreal a ďalších, pretože ohraničuje ich efektívnosť. Výsledkom je, že Hamas začal v posledných mesiacoch preukazovať viac flexibility, napríklad bol všeobecne uznávaný za dodržanie kľudu zbraní s Izraelom a pohybuje sa smerom k vstupu do diplomatického procesu. Toto prináša výhody. „Conflicts Forum“ a ďalší prezentujú Hamas ako nového legitímneho partnera pre rozhovory.
Mohlo by sa stať, že Palestínsky islamský džihád sa znovu stane jedinou organizáciou naprosto odmietajúcou Izrael.
Prečo hrajú takéto rozdiely v štýle úlohu? Pretože prístup Fatahu dostatočne pokúša Izraelčanov k spolupráci s ním. Arafatské eufemizmy, rozporuplnosti, úskoky a lži ich povzbudzujú k tomu, aby robili „bolestivé ústupky“. Naopak, prístup Ahmadínedžádovho PIJ surovo konfrontuje Izrael otvorenými a brutálnymi hrozbami, ktoré si nie je možné vysvetliť mýlne. Otvorené požadovanie zmiznutia Izraela spôsobuje, že Izraelčanom vstávajú vlasy na hlave, požadujú nové zbrane a zastavujú diplomaciu.
Tieto úskoky môžu narušiť dôverčivosť – skutočne Izraelčania pochopia, že prvé nie je o nič menej smrteľné ako druhé?
V skutočnosti to nechápu. Od roku 1993 sa Izraelčania podľa slov filozofa Yorama Hazonyho prejavovali ako „vyčerpaný národ, zmätený, bez smerovania,“ pripravený, dokonca dychtivý dať sa oklamať svojimi nepriateľmi. Všetko, čo potrebujú, sú nejaké ponuky, akokoľvek málo presvedčivé, napríklad že budú oslobodení od vojny, a sotva sa dokážu vyhnúť tomu, aby robili ústupky smrteľnému nepriateľovi.
Preto môže svetová mienka odsúdiť Ahmadínedžáda, cítiac, že zašiel príliš ďaleko a chce odsunúť Izraelčanov. Keby len trochu zoslabil svoje vyhlásenia a žiadal elimináciu Izraela zdvorilejšie, napríklad schválením riešenia jedného štátu, všetko by bolo v poriadku.
Izraelčania tak efektívne definovali, ktorý antisionizmus je prijateľnejší, a ktorý nie. Ukážka súčasného odsúdenia a schválenia eliminácie Izraela zo strany Kofi Annana len odráža etiketu deštrukcie, ktorú si vytvorili sami Izraelčania.
"Mapa Palestíny," vystavená na podujatí pod záštitou OSN 29. novembra 2005 |
Kofi Annan, druhý sprava, sedí na pódiu pod mapou "Mapa Palestíny" v pozadí, ktorá vylučuje existenciu Izraela (vľavo). |
