“Postoj Iránu bol, pokiaľ ide o tento nebezpečný fenomén (Izrael), vždy jasný. Opakovane sme hovorili, že tento zhubný nádor štátu by mal byť z regiónu odstránený.”
Nie, to nie sú slová iránskeho prezidenta Mahmouda Ahmadinedžáda, ktoré vyslovil minulý týždeň. Povedal to Ali Chamenei, najvyšší predstaviteľ Iránskej islamskej republiky v decembri roku 2000.
Inými slovami, Ahmadinedžádova výzva k zničeniu Izraela nebola ničím novým, je však v súlade s pevne zavedeným vzorcom rétoriky a ambícií režimu. “Smrť Izraelu!”, to boli opakované výkriky uplynulého štvrťstoročia. Ahmadinedžád citoval 26. októbra vo svojej výzve ku genocídnej vojne proti Izraelu Ajatolláha Chomejního, ktoý je autorom tohto výroku: “Režim okupujúci Jeruzalem musí byť vymazaný zo stránok histórie,” povedal Chomejní pred desaťročiami. Ahmadinedžád velebí tento ohavný cieľ ako “veľmi múdry”.
V decembri 2001 bývalý iránsky prezident Ali Akbar Hašemi Rafsandžání, ktorý je naďalej mocnou politickou osobnosťou, položil základy myšlienky stretu nukleárnych zbraní s Izraelom: Ak príde deň, keď bude svet islamu náležite vyzbrojený zbraňami, aké vlastní Izrael, sa stratégia kolonializmu ocitne na slepej koľaji, pretože použitie atómovej bomby nenechá v Izraeli kameň na kameni, ale rovnaká vec prinesie len malé škody islamskému svetu.”
V podobnom duchu niesla balistická strela Šahab-3 (schopná dosiahnuť Izrael) na predvádzaní , ktoré sa uskutočnilo minulý mesiac v Teheráne, heslo “Izrael by mal byť vymazaný z mapy”.
Hrozby Chomejního a Rafsanjaniho boli nudné, ale výrok Ahmadinedžáda vyvolal búrlivý rozruch.
Generálny sekretár Spojených národov Kofi Annan vyjadril “zdesenie”, Bezpečnostná rada Spojených národov to jednomyseľne odsúdila a Európska únia to odsúdila “veľmi ostro”. Kanadský premiér Martin to považuje za “prekročenie medzí”, britský premiér Blair vyjadril “odpor” a francúzsky minister zahraničných vecí Philippe Douste-Blazy vyhlásil, že “vo Francúzsku nesmie byť právo Izraela na existenciu spochybňované.” Le Monde nazval prejav “dôvodom pre vážny alarm”, Die Welt to označil za “verbálny terorizmus” a titulky londýnskeho Sun vyhlasovali Ahmadinedžáda za “najzlovoľnejšieho človeka na svete”.
Vlády Turecka, Ruska a Číny, ako aj iných krajín, tento výrok bleskovo odsúdili. Maryam Rajavi z Národnej rady iránskeho odporu (National Council of Resistance of Iran), ktorá je vedúcou opozičnou skupinou, žiadala, aby Európska únia zbavila región “hydry terorizmu a fundamentalizmu” v Teheráne. Aj jeden z palestínskych vládnych predstaviteľov, Saeb Erekat hovoril proti Ahmadinedžádovi: “Palestínci uznávajú právo štátu Izrael na existenciu, a ja odmietam jeho výroky.” Káhirský denník Al-Ahram odmietol Ahmadinedžádov výrok ako “fanatický” a taký, ktorý prináša Arabom nešťastie.
Iránci boli prekvapení a podozrievaví. Prečo, pýtali sa, vyvoláva púhe opakovanie dlhotrvajúcej politiky príval pobúrených reakcií zo zahraničia?
V konštruktívnom duchu im ponúkam štyri príčiny. Prvou je, že Ahmadinedžádov prudký charakter dodáva hrozbám proti Izraelu vyššiu dôveryhodnosť. Po druhé, v nasledujúcich dňoch Ahmadinedžád drzo opakoval a rozvádzal svoje hrozby. Po tretie, k zvyčajnej formulácii pripojil agresívny dodatok, varujúci moslimov uznávajúcich Izrael, že “zhoria v ohni islamskej ummy (národa)”.
Týka sa to priamo Palestínčanov a niektorých arabských štátov, špeciálne však susedného Pakistanu. Len mesiac pred tým, ako odznel Ahmadinedžádov prejav, pakistanský prezident Pervez Mušaraf vyhlásil, že “Izrael právom požaduje bezpečnosť.” Predvídal otvorenie ambasád moslimských krajín, ako napríklad Pakistanu, v Izraeli ako “mierového signálu”. Je možné, že Ahmadinedžád naznačil záujem konfrontovať Pakistan kvôli vzťahom s Izraelom.
A nakoniec, Izraelci odhadujú, že Irán by v priebehu šiestich mesiacov mohol mať prostriedky na zostrojenie atómovej bomby. Ahmadinedžád bezvýhradne potvrdil tento rýchly časový plán, keď vyslovil varovanie, že v priebehu “krátkej doby … sa proces eliminácie sionistického režimu stane hladkým a jednoduchým.” Bezprostredné nebezpečie nukleárne vyzbrojeného Iránu pretvára výrok “Smrť Izraelu” z prázdneho hesla na potenciálny predpoklad nukleárneho útoku na židovský štát. Je možné, že sa opiera o genocidné myslenie Rafsanjaniho.
Iróniou je, že Ahmadinedžádova otvorenosť má pozitívny efekt. Pripomína veľký rozsah neustálej agresívnosti jeho režimu, jeho najhorší antisemitizmus, a jeho nebezpečný arzenál. Ako vyhlásil Tony Blair, Ahmadinedžádove hrozby vznášajú otázku, “Kedy s tým niečo začnete robiť?” A Blair neskôr varoval Teherán pred nebezpečím, že sa stane “ohrozením našej svetovej bezpečnosti Jeho alarm sa musí zmeniť na akciu, a to veľmi rýchlo.
Boli sme upozornení. Zareagujeme včas?”
