Dve udalosti, ktoré sa nedávno udiali, dramatickým spôsobom ilustrujú narastajúci problém imigrácie do Európy.
Jedna sa týka gangu, o ktorom sa písalo, že prepašoval do Veľkej Británie 100 000 nelegálnych prisťahovalcov, a to najmä tureckých Kurdov. Títo ekonomickí migranti zaplatili sumu od 3 000 do 5 000 anglických libier za prepravu komplikovanou a nebezpečnou trasou. Britský denník Independent vysvetľuje: „Ich cestovanie trvalo niekoľko týždňov a patrilo sem schovávanie sa v bezpečných domoch, prevoz v nákladných autách s tajnými úkrytmi a v niektorých prípadoch tajné lety na poľné letiská na juhovýchode.
Vysokopostavený britský policajný zdroj komentuje: „Je to komplikovaná cesta, plná nepohodlia a nebezpečia, ale kvôli obrovskej príťažlivosti tureckej komunity, ktorá má pevné postavenie v Londýne, sú pevne rozhodnutí dostať sa tam.“
Turci nie sú zďaleka jediní, ktorí sa chcú dostať do Európy. Druhá udalosť sa týka vĺn schudobnelých sub-saharských Afričanov búrajúcich a útočiacich na ohrady zabraňujúce vstupu do dvoch maličkých španielskych enkláv Ceuta a Melilla na marockom pobreží Stredozemného mora.
Až donedávna sa zdalo, že tieto ibérijské pozostatky križiakov sú kurióznymi zvyškami uplynulej éry. Teraz však patria (spolu s Kanárskymi ostrovmi, ostrovmi Lampedusa a Mayotte) medzi najizolovanejšie a najnebezpečnejšie vstupné miesta Európskej únie, odrazové dosky, privádzajúce nelegálnych prisťahovalcov do celej Európskej únie.
Melilla je mesto, ktoré má 60 000 obyvateľov a jeho hranica s Marokom je dlhá 10 km. Je chránená Španielskou légiou a jednotkami civilnej gardy, vysokými ohradami obohnanými ostnatými drôtmi a najnovšou anti-personálnou technológiou (senzorické bloky, detektory pohybu, reflektory a infračervené kamery).
Typický africký migrant cestuje Saharskou púšťou, aby sa dostal na pobrežie Stredozemného mora, kde vyčkáva na vhodný moment pre vstup do španielskeho teritória. „Boli sme už unavení zo života v lese,“ vysvetľuje mladý muž z Guinea-Bissau. „Nebolo tam už čo jesť, ani čo piť.“
V polovici septembra začali Afričania masovo útočiť na hranice. Pomocou obrovských, z vetiev primitívne vyrobených rebríkov používali svoju váhu na to, aby na jednotlivých miestach zbúrali ohrady. Ako vysvetľuje jeden z nich, „Ideme ako skupina, a všetci skočíme naraz. Vieme, že niektorým sa podarí prejsť, iní budú zranení a ďalší môžu zomrieť, ale musíme prejsť, za každú cenu.
Taktika funguje. Keď sa pri jednom z pokusov rozhodlo dostať viac ako 1 000 osôb do Melilly, asi 300 z nich bolo úspešných. Začiatkom októbra bežalo proti ohrade 650 ľudí a a hovorilo sa, že sa to podarilo 350 z nich. „Bolo nás jednoducho príliš mnoho“ na to, aby nás zastavili, hovorí ďalší človek z Mali. Odhaduje sa, že na svoju šancu čaká ďalších 30 000 Afričanov.
Konfrontácia môže pripomínať otvorený boj. Afričania hádžu na bezpečnostné sily kamene, tieto odpovedajú bajonetmi, strelnými zbraňami a gumenými nábojmi. Po každom útoku zostane ležať na zemi tucet mŕtvych Afričanov, niektorí sú ušľapaní na smrť pri prebiehaní na španielske teritórium, iných zastrelí marocká polícia.
Madrid nakoniec presvedčil Rabat, aby energicky zakročil proti zvyšku Afričanov čakajúcich na prechod hraníc. Svoju povinnosť si splnil tým, že asi 2 000 z nich letecky prepravil do ich materskej krajiny a ďalších 1 000 poslal do exilu do púšte na juhu Maroka, ďaleko od španielských enkláv. Pri odsune bol použitý brutálny spôsob. Afričania boli odsunutí a bez pomoci vystavení drsným prírodným živlom. Ale signál o tom, že nie sú vítaní, prišiel. „Teraz pôjdem naspäť,“ hovorí v slzách ďalší muž z Mali. „Nepokúsim sa vrátiť sa sem znova, som vyčerpaný.“
Prostriedky modernej komunikácie a prepravy stále viac inšpirujú Turkov, Afričanov a ďalších (napríklad Mexičanov) k tomu, aby opustili svoju rodnú zem, vystavili sa, ak to bude potrebné, v snahe dosiahnuť blízky raj na Západe, extrémnemu riziku. V odpovedi na to Európania ceria zuby, vyhýbajú sa prejavom multikulturálnej piety akým je napríklad výrok Kofi Annana, že „dôležité je, že nemôžeme robiť žiadne bezvýsledné pokusy, aby sme zabránili ľuďom prechádzať cez hranice. Nebude to fungovať.“
Problém prekračovania hraníc je však veľmi aktuálny. Je pravdepodobne len otázkou času, kým budú ďalšie západné štáty nasledovať Španielsko a Austráliu a siahnu po vojenskej sile.
Obrovský prevádzačský reťazec a ľudské vlny pretekajúce cez zosilnené pozície predstavujú silnú manifestáciu hlbokej a narastajúcej dilemy: ako môžu ostrovy mieru a hojnosti prežiť v oceáne vojny a strádania, ako si môže zmenšujúca sa európska populácia udržať svoju historickú kultúru a ako môžu štáty od Turecka po Mali a Mexiko riešiť svoje problémy namiesto toho, aby ich exportovali.
Keďže v dohľade nie je žiadne riešenie, máme všetky dôvody predpokladať, že tieto problémy sa ešte zhoršia.
