(Daniel Pipes bol jedným z prispievateľov na sympóziu venovanému kontra-histórii. Jeho príspevok má názov „Prospech z hľadiska bezpečnosti, neprospech z hľadiska postojov“. Ďalšie články nájdete na:
http://www.philly.com/mld/inquirer/news/special_packages/sunday_review/12611856.htm. Zoznam prispievateľov je na: http://www.philly.com/mld/inquirer/news/special_packages/sunday_review/12611857.htm.]
Mnoho vecí by dopadlo inakšie, ak by sa George W. Bush rozhodol proti invázii do Iraku.
Z niektorých hľadísk by situácia bola horšia:
Iracké obyvateľstvo by ešte stále trpelo pod totalitnou vládou Sadáma Husseina. Vratká ekonomika, bomby v autách a etnické nepokoje, ktorým dnes čelia Iračania, predstavujú omnoho menšie zlo ako chudoba, bezprávie, brutalita a barbarstvo, ktoré bolo ich osudom od roku 1979 do roku 2003.
Regionálna bezpečnosť by bola ohrozená. Sadám Hussein napadol dve krajiny (Irán v roku 1980 a Kuvajt v roku 1990) a vypálil rakety proti dvom ďalším krajinám (Saudská Arábia a Izrael). Je vysoko pravdepodobné, že by znovu ukázal svoju agresiu, tentokrát možno v snahe zabrániť preprave ropy cez Perzský záliv. Okrem toho sponzoroval samovražedný terorizmus proti Izraelu a udržiaval úzke vzťahy s brutálnym režimom Bašar al-Assada v Sýrii.
Pokiaľ by Iraku vládol megaloman s prostriedkami na výrobu zbraní hromadného ničenia a úmyslom ich použiť, bezpečnosť Spojených štátov by bola ohrozená. Hussein ukázal, čoho je schopný už v roku 1988, keď niekoľkokrát nasadil chemický plyn, dokonca proti vlastným ľuďom (v jednej z dedín v roku 1988 bolo usmrtených 5 000 ľudí). Jeho prepojenie na Al-Kájdu mohlo viesť k tomu, že by s ňou spolupracoval pri nasadení zbraní hromadného ničenia proti Spojeným štátom.
Ak by sa však vojna nekonala, bola by situácia v iných ohľadoch možno lepšia:
Európske postoje voči Spojeným štátom by bolo lepšie. Prieskumy verejnej mienky a ďalšie údaje ukazujú, že vojna v Iraku podnietila nepriateľstvo voči Američanom, v bezprecedentnej miere od roku 1945.
Moslimské nepokoje sa vojnou zhoršili. Silná radikalizácia je zjavná nielen v krajinách s moslimskou väčšinou (dobrými príkladmi sú Turecko, Jordánsko a Pakistan), ale aj v západných krajinách (Veľká Británia).
Vnútorná politická scéna v Spojených štátoch by bola bez tejto vojny menej rozdelená. Solidarita po udalostiach 11. septembra ochladla už pred začiatkom vojny v Iraku. Vojna v Iraku však zhoršila napätie, symbolizované zvýšenou zatrpknutosťou v amerických prezidentských voľbách v roku 2004.
Vo všeobecnosti možno povedať, že prospešnosť vojny sa týka hlavne bezpečnosti a nepriaznivé stránky vojny sa týkajú najmä postojov. Svet je bezpečnejší, keď Hussein čaká na súdny proces vo väzenskej cele, je však aj viac rozdelený. Bushova vláda dosiahla vojenský úspech, z politického hľadiska však zlyhala.
Celkovo priniesla vojna viac pozitív ako negatív. Nepopulárnosť a zatrpknutosť sú cenou, ktorú sa oplatí zaplatiť za to, aby iracká vláda už viac neohrozovala Iračanov i zvyšný svet.
