Izraelský minister vnútra nedávno vyhlásil, že štyria Palestínčania, ktorí boli odsúdení za napomáhanie pri samovražednom bombovom atentáte v roku 2002, pri ktorom bolo zabitých 35 osôb, budú po svojom prepustení z dlhodobého uväznenia vyhostení z Izraela. Podľa Associated Press „stratia privilégiá trvalého pobytu, ako sú sociálne a zdravotné poistenie.“
Ministrovo rozhodnutie navodzuje otázku: Prečo by sa mali Palestínčania, ktorí sa podieľali na ničení izraelského štátu cítiť potrestaní odoprením práva žiť v Izraeli? Človek by mohol očakávať, že proti-izraelskí teroristi uprednostnia život v Palestínskej autonómii (PA).
Mohol by sa však mýliť. Palestínski Arabi, dokonca aj teroristi, uprednostňujú život v – ako to oni nazývajú – „sionistickej entite“. Pri dvoch príležitostiach bol tento model obzvlášť zreteľný: keď sa plánovalo odovzdanie východného Jeruzalema v roku 2000 a časti Galilejského trojuholníka v roku 2004 do palestínskej kontroly. V oboch prípadoch sa miestni Palestínčania držali Izraela.
Keď diplomacia izraelského premiéra Ehuda Baraka v polovici roku 2000 podporila tento projekt, podľa ktorého niektoré z hlavných arabských častí Jeruzalema mali byť odovzdané Palestínskej autonómii, sociálny pracovník z PA zistil, že „drvivá väčšina“ z 200 000 jeruzalemských Arabov sa rozhodla zostať pod izraelskou kontrolou. Člen Palestínskej národnej rady, Fadal Tahabub uviedol, že 70% z nich uprednostnilo izraelskú zvrchovanosť. Ďalší politik, Husam Watad uviedol, že ľudia „dostávali paniku“ pri vyhliadke, že by sa ocitli pod vládou PA, .
Izraelský minister vnútra následne informoval o veľkom náraste žiadostí o štátne občianstvo a jeden z členov mestského zastupiteľstva Roni Aloni oznámil, že od jeruzalemských Arabov počul: „My nie sme ako Gaza alebo Západný breh. Máme izraelské doklady. Sme zvyknutí na vyšší životný štandard. I keď izraelská vláda nie je až taká dobrá, je stále lepšia ako vláda Palestínskej autonómie.“ Lekár žiadajúci o izraelské dokumenty vysvetľuje: „chceme zostať v Izraeli. Môžem tu aspoň voľne vyjadrovať svoje názory, bez toho, aby ma uväznili a mám tiež šancu čestne si zarobiť svoju mzdu.“
V snahe zastaviť tento silný záujem palestínskych arabov o izraelské občianstvo vydal vyšší islamský predstaviteľ v Jeruzaleme nariadenie, ktoré takéto žiadosti zakazuje. Zástupca Organizácie za oslobodenie Palestíny (PLO) Faisal al-Husseini v Jeruzaleme zašiel ešte ďalej a nazval takýto krok „zradou“. Toto sa minulo účinku a al-Husseini pohrozil, že prijatie izraelského občianstva bude mať za následok zabavenie obydlia dotyčnej osoby.
V Galilejskom trojuholníku v severnej oblasti Izraela, kde väčšinu obyvateľstva tvoria Palestínčania, iba 30% arabskej populácie súhlasilo s pripojením časti Galilejského trojuholníka k budúcemu palestínskemu štátu. Vyplynulo to z výsledkov prieskumu uskutočneného v máji 2001. Znamená to, že veľká väčšina uprednostňuje zostať v Izraeli. Do februára 2004, keď Šaronova vláda vypustila pokusný balón ohľadom poskytnutia kontroly nad Galilejským trojuholníkom do rúk PA, zistilo Arabské centrum pre aplikovaný sociálny výskum v Haife, že toto číslo sa vyšplhalo na 90%. A 73% Arabov obývajúcich tento trojuholník uviedlo, že by použilo aj násilie, aby zabránili zmenám hraníc.
Miestni politici verejne prudko kritizovali odstúpenie akejkoľvek časti Galilei. Arabský člen izraelského parlamentu Ahmed Tibi, ktorý kedysi pracoval ako poradca Jásira Arafata, označil túto myšlienku za „nebezpečný a protidemokratický návrh“. Intenzívny arabský odpor viedol k rýchlemu upusteniu od myšlienky na odovzdanie tohto územia.
Rovnako v roku 2004, keď bol vybudovaný izraelský bezpečnostný plot si mohli niektorí palestínski Arabi vybrať, na ktorej strane plota by chceli žiť. Väčšina z nich, ako Ahmed Jabrin z Umm-al-Fahm, nemali žiadne pochybnosti. „“Bojovali sme, aby nás izraelské úrady nechali vo vnútornej časti plotu, a oni ho posunuli tak, aby sme zostali v Izraeli.“
Skutočnosť, že veľký počet palestínskych Arabov uprednostňuje možnosť žiť pod izraelskou kontrolou, sa zdá byť výsledkom skôr praktického uvažovania, než úmyslu demograficky zaplaviť židovský štát. Považujú PA za zbedačenú, autokratickú a anarchickú. Ako vysvetlil jeden z Palestínčanov, PA je „neznámym štátom, ktorý nemá parlament, demokraciu, dokonca ani slušné univerzity.“
Palestínski Arabi nemajú dostatočnú ideologickú silu na to, aby pohŕdali dobrým životom, ktorý ponúka bývanie v Izraeli. Možno odvodiť dva dlhodobé závery. Prvým je, že ak by sa splnila požiadavka palestínskych Arabov týkajúca sa „práva na návrat“ do Izraela, nastal by masívny populačný príliv do Izraela. Po druhé, akákoľvek dohoda o definitívnom stave, ktorý by si vyžadoval odovzdanie územia spravovaného Izraelom do rúk Palestínčanov by sa dala presadiť len veľmi ťažko.
