Po schválení štátneho rozpočtu v uplynulom týždni sa zdá, že vláda Ariela Šarona je pripravená vysťahovať viac ako 8 000 Izraelcov žijúcich v Pásme Gazy, aj násilím ak to bude nevyhnutné.
Okrem právnych pochybností o tomto kroku a jeho bezprecedentnej historickej povahe (otázka pre čitateľa: uveďte demokraciu, ktorá násilne vysťahovala tisíce vlastných občanov z ich zákonitých domovov), sa plánované stiahnutie všetkých izraelských usadlostí z Gazy rovná činu monumentálneho politického nerozumu.
Ide aj o ohromujúce prekvapenie. Po tom, ako izraelsko-palestínske rokovania v Oslo (1993 – 2001) skončili katastrofou si mnohí Izraelci pri spätnom pohľade na chybné závery rokovaní uvedomili svoju vlastnú naivitu a rozhodli sa, že túto horkú skúsenosť už nebudú opakovať. Izraelci sa prebudili z dezilúzie že, že ak poskytnú Palestíncom územie, peniaze a zbrane výmenou za prázdne rozprávky a klamlivé sľuby, zmenší sa palestínske nepriateľstvo. Naopak pochopili, že takáto nerovnováha zvyšuje palestínske odmietanie samotnej existencie židovského štátu.
Začiatkom roku 2001 sa rozdelení izraelskí voliči do značnej miery opät zjednotili. Keď sa Ariel Šaron stal vo februári 2001 predsedom vlády, moc v Jeruzaleme prevzalo viditeľne múdrejšie vedenie, ktoré spoznalo potrebu Izraela vrátiť sa k tvrdosti a zastrašovaniu.
Tieto optimistické očakávania sa v priebehu takmer troch rokov 2001 – 2003 skutočne splnili. Šaron vyvinul skutočne majstrovskú dvojitú diplomaciu, kde súčasne ukazoval bodrú tvár (voči americkej vláde a voči svojim ľavicovým koaličným partnerom) a tvrdú tvár (voči svojim stúpencom zo strany Likud a voči Palestínčanom). Zameranie na cieľ a zdôrazňovanie konzistentnosti jeho premiérovania robilo už od začiatku silný dojem na mnohých pozorovateľov, vrátane mňa. Šaronovu bilanciu som hodnotil ako „virtuózny výkon pokojno – prísnych akcií, zmiešaný s obratnými ústupkami.“
V januári 2003 Šaron s veľkým náskokom vyhral nové voľby pred Amramom Mitznom, protikandidátom zo Strany práce, ktorý obhajoval jednostranný ústup z Gazy v súlade s uzávermi prijatými v Oslo. Šaron vtedy tento návrh jednoznačne odsúdil: „Jednostranný odchod nie je receptom na mier. Je to recept na vojnu.“ Po volebnom víťazstve zlyhali jeho rokovania s Mitznom o vytvorení koaličnej vlády vo februári 2003, pretože Šaron veľmi intenzívne zdôrazňoval „strategickú dôležitosť“ Izraelcov žijúcich v Gaze.
Avšak v decembri 2003 sa Šaron sám prihlásil k myšlienke jednostranného stiahnutia z Gazy. Hoci to urobil v úplne inom duchu ako naznačovala diplomacia z Oslo, jeho rozhodnutie má dve zhodné hlavné charakteristiky.
Po prvé - rozhodnutie o odchode z Gazy sa udialo v kontexte rastúceho násilia proti Izraelcom a preto dáva váhu palestínskym hlasom argumentujúcim v prospech terorizmu. Jednoducho povedané, odchod z Gazy je vojenskou porážkou. Nasleduje po tom, ako Izrael potupne opustil svoje pozície a svojich spojencov v Libanone v máji 2000 - ťah, ktorý veľmi nahlodal rešpekt Arabov voči izraelskej sile, so strašnými následkami. Odchod z Gazy takmer s určitosťou spôsobí, že Palestína sa bude na terorizmus spoliehať ešte viac.
Po druhé - odchod rozdúchava politickú klímu v Izraeli a prináša so sebou späť nebezpečné nálady zveličovania, nezdvorilosti, nepriateľstva a dokonca bezprávia. Perspektíva toho, že tisícky Izraelcov budú pod hrozbou násilia vyhnaní zo svojich domovov je krutým prerušením trendu, ktorý predstavoval zdravšiu atmosféru v období relatívneho pokoja v období rokov 2001-2003.
Šaronove plány majú prinajmenej kvalitu dezilúzie. Ušetria Izraelu rečičky o „novom Strednom východe“, ktoré krajine tak veľmi uškodili pred desaťročím. Na druhej strane sú však Šaronove plány horšie, ako tie z Oslo. Tú katastrofu aspoň zapríčinila nič netušiaca ľavica. Pravica – vedená Arielom Šaronom – sa proti nej statočne a verne postavila. V súčasnosti je to hrdina pravice, ktorý v spojení s najkrajnejšou ľavicou, vedie útok proti opozícii a redukujú ju na bezvýznamnú skupinu.
Existuje mnoho teórií o tom, čo zmenilo Šaronove názory na záležitosť jednostranného stiahnutia sa z Gazy v priebehu 10 mesiacov od februára do decembra 2003 – mám vlastné predstavy o pýche volených izrealských premiérov – avšak akákoľvek to bude príčina, jej následky sú jasné.
Šaron oklamal voličov, ktorí ho podporovali a zranil izraelskú demokraciu. Rozdelil izraelskú spoločnosť spôsobom, ktorý môže otráviť politickú základňu na desaťročia. Opustil vlastnú úspešnú politiku voči Palestínčanom. Poskytol palestínskym, arabským a moslimským protivníkom doposiaľ najväčšiu možnosť presadiť sa. A sklamal svojho amerického spojenca tým, že umožnil teroristickým silám dosiahnuť významné víťazstvo.
