Nikdy sa mi nepodarilo presne určiť, ktoré názory sú charakteristické pre neokonzervatívca, ani či som ním aj ja, alebo nie. Avšak túto otázku za mňa rozhodli už dávno ostatní. Novinári používajú pojem „neokonzervatívec“ na to, aby opísali mňa. Šéfredaktori zaraďujú moje texty do neokonzervatívnej antológie, kritici označujú moje názory za preniknutie do neokonzervatívneho myslenia a mnohé relácie ma pozývajú, aby som zastúpil neokonzervatívne stanovisko.
A pretože aj niekoľko z mojich najstarších priateľov a najužších spojencov nazývajú neokonzervatívcami, takéto označenie s radosťou prijímam. Skutočne to niečo znamená, keď si predstavíte, že sotva 50 Američanov nazývajú neokonzervatívcami, a predsa o nás tvrdia, že údajne riadime americkú zahraničnú politiku.
Hovorím o tomto všetkom preto, lebo neokonzervatívna politika na Strednom východe, ako uvádza Max Boot vo svojom stĺpci s názvom „Neokonzervatívci sa možno budú smiať ako poslední“, vyzerala v posledných dvoch mesiacoch veľmi dobre:
- 9. januára sa palestínski arabskí voliči hrnuli k volebným urnám a volili Mahmúda Abbása, ktorý proklamoval svoj úmysel ukončiť ozbrojený boj proti Izraelu.
- 30. januára 8 miliónov irackých voličov čelilo bombám a guľkám v snahe odovzdať svoje volebné lístky.
- 10. februára Saudská Arábia uskutočnila svoje vôbec prvé komunálne voľby, čo spôsobilo trhlinu v absolútnej moci kráľovskej rodiny.
- 26. februára egyptský prezident Husní Mubarak náhle oznámil, že v nastávajúcich prezidentských voľbách budú okrem neho aj iní kandidáti.
- 28. februára požadovali desaťtisíce demonštrantov v Bejrúte odstúpenie pro-sýrskej vlády premiéra Omara Karamiho.
- Ak budú Libanonci úspešní a získajú svoju nezávislosť, môže to znamenať koniec Bašara Assada a Batistovho režimu v Damašku.
Sledovanie tohto vývoja privádza niektorých neokonzervatívcov do stavu blízkeho eufórii. Rich Lowry z National Review ho nazval „úžasným“. Charles Krauthammer z Washington Post píše, že „sme na začiatku slávneho, delikátneho revolučného okamihu na Strednom východe.“
Aj ja vítam takýto vývoj, ale opatrnejšie. Pretože som získal vzdelanie v dejinách Stredného východu, som si zrejme viac vedomý toho, čo by sa mohlo uberať nesprávnym smerom:
- Mahmúd Abbás síce chce ukončiť ozbrojený boj proti Izraelu, ale jeho výzvy k väčšiemu džihádu proti „sionistickému nepriateľovi“ poukazujú na to, že zamýšľa viesť inú formu vojny na zničenie Izraela.
- Voľby v Iraku privádzajú k moci pro-iránskeho islamistu Ibrahima al-Jaafari.
- Podobne voľby v Saudskej Arábii priniesli požehnanie islamistickým kandidátom.
- Mubarakove sľuby majú čisto kozmetickú povahu. Ak by sa však uskutočnili v Egypte skutočné prezidentské voľby, taktiež by tam pravdepodobne vyhrali islamisti.
- Odstránenie sýrskej kontroly nad Libanonom by mohlo celkom dobre viesť k tomu, že tu získa dominantnú moc Hizballáh a teroristické skupiny.
- Odstránenie ohavnej Assadovej dynastie by mohlo mať za následok, že v Damašku sa dostane k moci islamistická vláda.
Všimli ste si istý vzorec? Okrem palestínskeho prípadu je hlavným nebezpečenstvom pre dobré správy príliš rýchle odstránenie tyranie, ktoré uvoľní islamistov a otvorí im cestu k moci. Smutné je, že islamisti jediní majú v sebe niečo, čo im umožní vyhrať voľby: talent na vytvorenie lákavej ideológie, energiu na zakladanie strán, oddanosť pri získavaní podporovateľov, peniaze na volebné kampane, navonok prejavovanú čestnosť pri výzvach k voličom a snahu o zastrašenie súpera.
Toto úsilie o získanie moci nepredstavuje nič nové. V roku 1979 využili islamisti šachov pád a prevzali moc v Iráne. V roku 1992 boli na najlepšej ceste vyhrať voľby v Alžírsku. V roku 2002 demokraticky prebrali moc v Turecku a Bangladéši. Odstrániť Saddáma Husseina, Husního Mubaraka, Bašara Assada a saudských princov je omnoho jednoduchšou záležitosťou, ako presvedčiť moslimov na Strednom východe, aby ich nenahradili zlovoľnými islamskými ideológmi.
Súčasný Stredný východ nie je jediný, koho priťahujú totalitné hnutia. Spomeňme si na Nemecko v roku 1933 alebo Chile v roku 1970 – je však unikátny v rozsahu a vytrvalosti tohto vábenia. Obávam sa toho, že moji spojenci neokonzervatívci na dôsledky nesústreďujú dostatočnú pozornosť.
Prezident Bush si za svoju vytrvalú víziu slobodného Stredného východu zaslúži veľkú pochvalu. Jeho vláda by však pri prenášaní moci z autokratov na demokratov mala postupovať pomaly a veľmi opatrne. Najskôr bude potrebné konfrontovať a zvládnuť totalitné pokušenie, vrátane ťažkých otázok histórie a identity. Preskočenie týchto krokov by mohlo uvrhnúť región dokonca do horšieho stavu, v akom bol v období vlády tyranov, ktorí neboli riadne zvolení.
