Celosvetovú vojnu proti teroru nemožno vyhrať len vykonávaním protiteroristických opatrení. Vyžaduje si to aj presvedčiť teroristov a ich sympatizantov o tom, že ich ciele a metódy sú nesprávne a chybné. Ako to však uskutočniť?
Ja hovorím, že sa musíme zamerať na ideologické a náboženské zdroje násilia: „Najbližším vojnovým cieľom sa musí stať zničenie militantného Islamu a konečným cieľom modernizácia Islamu.“ Zatiaľ som však nerozpracoval túto politiku do podrobných dôsledkov.
Preto mi však prinieslo radosť zistenie, že práve to urobila Cheryl Benard z RAND Corporation. Svoje výsledky publikovala v útlej knižke s názvom Občiansko-demokratický islam: partneri, zdroje a stratégie (úplná verzia je k dispozícii na stránke RAND).
Pani Bernardová sa hlási k úžasnej ambícii snáh o modernizáciu Islamu: Ak je budovanie národa odstrašujúcou úlohou, poznamenáva, „bude budovanie náboženstva nezmerateľne nebezpečnejšie a komplexnejšie.“ Ide o niečo, o čo sme sa ešte nikdy nepokúsili, vstupujeme na doteraz nezmapované teritórium.
Pojem „Občiansko-demokratický Islam pokrýva tri ústredné témy: súperiace moslimské prístupy k islamu, ktorý prístup možno prispieva najviac k umiernenej verzii islamu, a politické odporúčania pre západné vlády.
Podobne ako ďalší analytici, pani Bernardová zistila, že moslimovia sa vo vzťahu k svojmu náboženstvu delia do štyroch skupín:
-
Fundamentalisti, ktorých možno ďalej rozdeliť do dvoch ďalších skupín. Radikáli (ako Taliban) sú pri pokuse o vytvorenie totalitného zriadenia pripravení uchýliť sa k násiliu. Skripturalisti (zástancovia názoru, že Písmo sväté treba chápať doslovne - ako napríklad Saudská monarchia) majú svoje korene skôr v náboženských štruktúrach a sú menej náchylní spoliehať sa na násilie.
-
Tradicionalisti, ktorí sa taktiež delia na dve skupiny. Konzervatívci (ako Veľký Ajatolah Ali al-Sistani v Iraku) sa snažia, ako len najlepšie dokážu, o zachovanie ortodoxných noriem a starých spôsobov správania. Reformisti (ako vládcovia Kuvajtu) majú rovnaké tradičné ciele, ale sú inovatívnejší v ich dosahovaní a flexibilnejší v detailoch.
-
Modernisti (ako Moammar Kadáfi z Líbie) vychádzajú z toho, že islam je v súlade s modernou dobou a tento názor sa snažia spätne potvrdiť.
-
Sekularisti (svetsky orientovaní) sa znovu delia na dve skupiny. Stredný prúd (ako Ataturkovia v Turecku) rešpektujú náboženstvo ako súkromnú záležitosť, ale nedovoľujú mu hrať žiadnu úlohu na verejnosti. Radikáli (ako komunisti) považujú náboženstvo za podvod a úplne ho odmietajú.
Autorka prebúdza k životu tieto pohľady v inteligentnej a presvedčivej prezentácii. Ukazuje všetky rozdiely medzi nimi, od vybudovania čisto islamského štátu až k manželom, ktorí majú právo biť svoje ženy. Náležitou formou hovorí o hodnotách a životných štýloch a považuje pretvárku vo veci polygamie za oveľa menej bežný jav ako pretvárku o páchanom násilí.
Ktorá z týchto skupín je z hľadiska spojenectva najvhodnejšia? Modernisti, hovorí pani Barnardová, „sú najviac priateľsky nastavení k hodnotám a duchu modernej demokratickej spoločnosti.“ Fundamentalisti sú nepriatelia, pretože „oni stoja proti nám a my stojíme proti nim.“ Tradicionalisti majú potenciál užitočných demokratických prvkov, ale vo všeobecnosti majú príliš mnoho spoločného s fundamentalistami, aby sa na nich dalo spoľahnúť. Sekularisti sa na to, aby zmodernizovali Islam, prejavujú príliš často proti-západne.
Pani Bernardová ďalej navrhuje stratégiu budovania náboženskej štruktúry viacerými spôsobmi:
-
Je potrebné delegitimizovať nemorálnosť a pokrytectvo fundamentalistov. Podporovať investigatívne spravodajstvo orientované na korupciu ich vodcov. Kritizovať chyby tradicionalizmu, najmä propagáciu spiatočníctva.
-
Ako prvých podporovať modernistov. Podporovať sekularistov spôsobom podľa konkrétneho prípadu. Podporovať takticky tradicionalistov proti fundamentalistom. Dôsledne sa postaviť proti fundamentalistom.
-
Asertívne propagovať hodnoty západne demokratickej modernosti. Povzbudzovať sekulárne občianske a kultúrne inštitúcie. Sústrediť sa na nasledujúcu generáciu. Poskytovať pomoc tým štátom, skupinám a jednotlivcom, ktorí majú správne postoje.
Vo všeobecnosti súhlasím s prístupom pani Bernardovej. Pochybujem jedine o jej entuziazme voči moslimským modernistom - skupine, ktorá po dvoch storočiach úspechov zlyhala vo svojich snahách zosúladiť islam so súčasnou realitou. Veľký orientalista, H.A.R. Gibb v roku 1947 odsúdil myslenie modernistov, ktoré podľa neho upadlo do „intelektuálnej záhuby a paralyzujúceho romantizmu.“ V roku 1983 som odmietol modernizmus ako „unavený hnutie, ktoré uviazlo na mieste nepodloženosťou svojich premís a argumentov.“ Odvtedy sa nič nezmenilo k lepšiemu.
Navrhujem, aby sme si namiesto modernistov všímali stredný prúd sekularistov. Moslimov, ktorí ako jediní môžu vytrhnúť svojich súvercov z ich terajšieho bahna beznádeje a radikalizmu. Sekularisti vychádzajú z overeného predpokladu oddelenia náboženstva od politiky. Predstavuje to nielen dobrú službu západnému svetu, ale fungovalo to aj v Turecku, ktoré je príbehom úspechu našej doby.
Toto strašné obdobie moslimských dejín sa skončí až vtedy, keď sa moslimovia obrátia k sekularizmu.
