O osude Sýrie sa do značnej miery rozhodlo 21. januára 1994. Vtedy Basil Al-Assad, ktorý riadil svoj mercedes vysokou rýchlosťou cestou na letisko v Damašku, odkiaľ sa chystal na lyžovačku, havaroval a zabil seba i svojich spolujazdcov.
Táto nehoda mala veľké dôsledky, pretože 31-ročný Basil sa mal stať nástupcom svojho otca Hafeza Al-Assada ako diktátor Sýrie. Všetky indikácie smerovali k tomu, že z bojovného, charizmatického jazdca na koni sa stane vládca budiaci úctu.
Po havárii bol stiahnutý zo štúdia oftalmológie v Londýne jeho mladší brat Bašar. V rámci prípravy na to, aby sa stal ďalším najsilnejším mužom Sýrie, absolvoval rýchly kurz. V krátkom čase vystúpil po vojenskej hierarchii a po smrti svojho otca v júni 2000 sa stal jeho nástupcom na prezidentskom tróne.
(Tým sa stal Bašar druhým z dynastie diktátorov. Prvým bol v roku 1994 Kim Jong II. zo Severnej Kórey. Tretím je Faure Gnassingbé v Togu, ktorý sa objavil začiatkom tohto mesiaca. Ostatní synovia, pripravení na štarte, sú Gamal Mubarak z Egypta, Saifuddin Kadáfi z Lybie a Ahmed Salih z Jemenu. Saddám Hussein už nemá svojho nástupcu). [Neskorší dodatok: čitatelia upozornili na ďalších princov republík: Jean-Claude („Baby“) Duvalier prevzal moc po svojom otcovi Francoisovi („Papa Doc“) ako vládca na Haiti v apríli 1971 a Illham Aliev bol následníkom svojho otca vo funkcii ministerského predsedu v Azerbajdžane v auguste 2003].
Existovala možnosť, že v dôsledku svojho krátkeho pobytu na Západe sa Bašar zbaví totalitárnych výmyslov svojho otca. Prvé Bašarove kroky naznačovali, že by sa tak mohlo stať. Potom sa však rýchlo vrátil k autokratickým metódam svojho otca – buď v dôsledku svojich vlastných sklonov, alebo preto, že zostal pod vplyvom silných mužov okolo svojho otca.
Prevzal síce po ňom metódy, nie však jeho schopnosti. Starší Assad bol taktickým géniom, napriek tomu, že jeho panovanie napokon neuspelo (nikdy znovu nezískal Golanské výšiny, nepriblížil sa k zničeniu Izraela a priviedol sýrsku ekonomiku a kultúru až k úpadku). Mladší Assad kombinuje strategickú slepotu s taktickou neschopnosťou.
V priebehu mesiacov po Bašarovom nástupe do funkcie sa začali vynárať otázky o jeho schopnosti udržať si kontrolu nad Libanonom a o krátko na to sa začala spochybňovať aj jeho schopnosť udržať si moc v Sýrii. Rýchle zaujatie strany Saddámovi Husajnovi zdvihlo v úžase mnoho obočí. Bašarov spôsob, keď niečo sľúbil americkému ministrovi zahraničných vecí Colinovi Powellovi a potom hneď svoje slovo porušil, spôsobil všeobecné ohromenie.
Tieto chyby iniciovali prijatie dvoch kľúčových „protirežimových“ opatrení. V decembri 2003 prijala americká vláda Zákon o sýrskej zodpovednosti (Syrian Accounability Act), ktorý potrestal Damašk za jeho nezákonné počínanie. V septembri 2004 prijala Bezpečnostná rada Spojených štátov rezolúciu č. 1559, ktorá vyzýva všetky „zahraničné vojská“ k stiahnutiu svojich jednotiek z Libanonu, čo je jasnou narážkou na sýrske jednotky, ktoré tam prišli v roku 1976.
Tieto kroky povzbudili vedúcich libanonských politikov k tomu, aby požadovali odvolanie sýrskych vojenských síl. Predovšetkým vodca Drúzov Walid Jumblatt a vodca Sunitov Rafik Hariri pristúpili k tomuto osudovému kroku, čím pohrozili Damašku, že príde o svoj pocit zisku územia a o „zlatú hus“ libanonskej ekonomiky.
Takmer nemožno pochybovať o tom, že pán Assad stál za masívnym (pravdepodobne podzemným) výbuchom 14. februára, ktorý vyhĺbil kráter o rozlohe takmer 20 metrov a zabil Haririho a 16 ďalších ľudí. So svojím talentom pre nekompetenciu pán Assad pravdepodobne rozhodol, že bývalý predseda vlády musí za svoju zradu zomrieť. Úplne proti Assadovým pravdepodobným očakávaniam, že tlak na Sýriu, aby opustila Libanon sa zníži, zverstvá sa stále zväčšujú a zintenzívňujú.
Odpoveď pána Assada – predstierané odsúdenie vraždy, dosadenie príbuzného do vedenia tajných služieb, nákup protilietadlových striel SA-18 z Ruska a oznámenie uzatvorenia paktu o vzájomnej obrannej dohode s Teheránom - ukazuje na to, že si vôbec neuvedomuje, aké problémy si vyrobil. Po prvýkrát v priebehu troch desaťročí by Libanon teraz mohol znovu dosiahnuť svoju nezávislosť. „Neviem si predstaviť, ako by tam Sýria mohla naďalej zostať,“ poznamenáva bývalý libanonský prezident Amin Gemayel.
Nové presadzovanie libanonskej nezávislosti bude vhodnou odmenou za nevýslovnú vytrvalosť. Libanončania už možno premárnili svoju suverenitu, čo sa začalo inváziou Sýrie v roku 1976 a vyvrcholilo takmer úplnou okupáciou v roku 1990, počas okupácie však preukázali dôstojnosť a hrdinstvo. Napriek všetkému odporu presadzovali občiansku spoločnosť, udržali pri živote nádej na slobodu, a zachovali si zmysel pre patriotizmus.
Nezávislosť Libanonu bude predstavovať posledný veľký klinec do rakvy brutálnej, neúspešnej a nemilovanej Assadovej dynastie. Ak sa veci pohnú správnym smerom, po oslobodení Libanonu sa začne aj sýrske oslobodzovanie.
Takto môže jedna dopravná nehoda ovplyvniť dejiny.
